Denne stre­tá­vame stovky ľudí, ktorí okolo nás len pre­chá­dzajú a väč­šinu z nich ani ne­vní­mame, jed­no­du­cho ich ig­no­ru­jeme! Prob­lém však je, že ži­vot nám po­siela aj ta­kých ľudí, ktorí za­ne­chá­vajú ci­teľné stopy v na­šom ži­vote, v nás!

Často mi ži­vot po­siela ľudí, ktorí mi veľmi pri­rastú k srdcu a po­tom nie som schopná sa s nimi roz­lú­čiť, upa­dám do hl­bo­kého smútku a me­lan­chó­lie. Mnohí rýchlo prídu a od­ídu ako hu­ri­kán. Kto ma ten bor­del po nich upra­to­vať? Úp­rimne som z toho vy­čer­paná a ci­tovo vy­pra­hnutá! Vždy, keď sa ko­nečne za­čnem cí­tiť dobre a po­maly sa za­čnem ot­vá­rať ako kniha, tí ľu­dia od­chá­dzajú, opúš­ťajú ma! Pro­sím ťa Bože, po­šli mi už ko­nečne ta­kých, ktorí ne­odídu, ale ostanú! Prečo vždy, keď som šťastná a spo­kojná sa mi musí pri­ho­diť niečo, čo to všetko úplne po­kazí?!

Viem, že ľu­dia hrajú v na­šich ži­vo­toch veľké úlohy. A viem aj to, že pro­stred­níc­tvom rôz­nych ľudí sa aj učíme rôzne veci alebo učíme my ich! Prob­lém však je, keď nám až prí­liš pri­rastú k srdcu a po­tom sme nú­tení po­ve­dať slovo zbo­hom! Roz­lú­čiť sa s nimi…

„Ne­dávno som čí­tala hl­bokú myš­lienku, ktorá ho­vo­rila o tom, že ži­vot je ako cesta vla­kom. Vlak za­sta­vuje na rôz­nych sta­ni­ciach, kde ľu­dia na­stu­pujú a vy­stu­pujú, nie­ktorí sa nám pri­ho­vo­ria a prejdú s nami kus cesty, ne­skôr vy­stú­pia. A zas na­stú­pia noví a noví až do­kým z vlaku ne­vys­tú­pime my!“

Prečo ľu­dia, kto­rých mi­lu­jem ma zá­ro­veň ro­bia šťast­nou, ale mi aj ub­li­žujú? Prečo sa mu­sia v mo­jom ži­vote zdr­žať len krátko, keď ja by som ich mala rada pri sebe dl­h­šie! Je to ťažké, ale už si po­maly zvy­kám, že len men­šina ľudí sa zdrží vo va­šom ži­vote dl­h­šie a os­tatní proste pri­chá­dzajú a od­chá­dzajú! Po nie­kto­rých sa člo­vek dl­h­šie spa­mä­táva a nie­kto­rých si od­chod ani ne­všimne. Tak rada by som bola ob­klo­pená ľuďmi, kto­rých som spoz­nala v mo­jom ži­vote a vy­ča­rili mi toľko úsmevu na tvári ako ni­kto iný!

Je to tak nie­kto príde preto, aby ti vy­ča­ril úsmev na tvári a nie­kto slzy, a nie­komu sa po­darí oboje! Ľu­dia pri­chá­dzajú do na­šich ži­vo­tov pre ne­jaký dô­vod, na ur­čitý čas alebo na celý ži­vot. Keď ich bu­deme ve­dieť roz­li­šo­vať, tak bu­deme ve­dieť, čo by sme mali pre nich spra­viť alebo s od­stu­pom času si uve­do­míme čo spra­vili oni pre nás.

Komentáre