Cel­kom zre­teľne sa mi na ten deň vy­ba­vujú spo­mienky. Kos­tolné zvony práve od­bili de­väť ho­dín a ja som po­zrela na ho­dinky. Akoby som niečo tu­šila.

Tak­mer ih­neď po ná­vrate do­mov som sa to do­zve­dela. Ne­ve­dela som, ako sa za­cho­vať, a hoc som tú­žila pla­kať a do­slova zo seba vy­pla­viť všetko čo sa vo mne mie­šalo, ne­vyšlo zo mňa viac než slovo: poďme. Bolo mi všetko jedno, v tej chvíli som si ešte mys­lela, že sa vrá­tiš. Že sa to ne­mohlo stať. Dú­fala som, že ťa uvi­dím se­dieť nie­kde v je­dálni na sto­ličke. Všetci do­ktori predsa po­tvr­dzo­vali tvoje zlep­še­nia v zdra­vot­nom stave. Vtrhla som do domu akoby bol môj a bý­vala som tam. Vbehla som do izby a na mieste sa zo­sy­pala…

zdroj: pe­xels.com

Te­raz som si ve­domá, že už ni­kdy ne­prí­deš. Na­priek tomu však mám po­cit, že ťa vi­dím v uli­ciach a chcem sa za te­bou roz­be­hnúť, sko­čiť na teba a ni­kdy, už na­ozaj ni­kdy ťa ne­pus­tiť. Vraví sa, že si ľudí ne­vieme vá­žiť až do­vtedy, kým o nich ne­prí­deme. Je to pravda…. Až te­raz som si uve­do­mila, čo všetko som v tebe mala a čo si pre mňa zna­me­nal. Ľu­dia nás vraj opúš­ťajú lebo sa ich duše chcú po­hnúť ďa­lej. Pý­tam sa však teba a hlavne sa­mej seba, čo sme komu uro­bili, prečo sa to mu­selo stať tebe, prečo práve te­raz, prečo… mám v hlave veľa otá­zok, ktoré sa za­čí­najú slo­vom prečo?

Až keď som stála pri tvo­jom hrobe, plne som si za­čala uve­do­mo­vať, že si na­ozaj ne­ná­vratne preč a že mi ťa už nič z tohto sveta sku­točne ne­vráti. Po­ze­rať sa na spo­ločné fotky mi pri­vo­dilo ešte väč­šiu bo­lesť, a to aj na­priek tomu, že tomu už je rok, čo si ma fy­zicky opus­til. Cí­tim však tvoju pod­poru vo svo­jich kro­koch. Viem, že hoc mi ne­od­po­vieš, po­ču­ješ ma.

zdroj: unsp­lash.com

Na­priek to­muto roz­de­le­niu, vždy ťa bu­dem ľú­biť. Bez ohľadu na to, ako ne­šťastne toto celé skon­čilo. Viem, že sa ešte stret­neme. Ve­rím v to, že ťa tam uvi­dím a znovu bude všetko tak, ako to má byť.

Komentáre