Mi­lu­jem ťa, ale uve­do­mila som si to prí­liš ne­skoro, ty si sa za tých pár týž­dňov po­hol ďa­lej…

Vždy mi trvalo dl­h­šiu dobu, kým som svoje srdce ot­vo­rila no­vým ľu­dom, jazvy ktoré z mi­nu­losti os­tali až prí­liš hrubé mi to nech­celi do­vo­liť. No ty si aj tak bo­jo­val, tri dlhé me­siace si stál pri mne, aj keď som ťa stále po chvíľke od seba odo­hnala, aj tak si sa vrá­til. Až do te­raz. Tvoj po­hár tr­pez­li­vosti a trá­pe­nia pre­tie­kol.

Možno keby bol o pár mi­li­lit­rov hl­bší, všetko by bolo inak. Moje srdce za­čalo znova biť, a kri­čať za tvo­jou lás­kou. Keď som bola pri­pra­vená prísť za te­bou, pad­núť ti k no­hám a po­ve­dať všetko čoho som do vtedy ne­bola schopná, ty si ma pre­be­hol. Pred­tým ako som čo­koľ­vek stihla po­ve­dať. S ru­kou v ruke si mi pred­sta­vil svoju novú pria­teľku. Moju ka­ma­rátku, ka­ma­rátku ktorá sa celé tri me­siace po­ze­rala, ako ti ro­bím peklo zo ži­vota, ktorá tam ti­cho stála a ne­chá­pala mo­jim slo­vám. Ka­ma­rátku, ktorá možno so štip­kou ná­deje dú­fala že raz nie­koho ako si ty nájde.

zdroj: unsp­lash.com

Ne­vy­slo­vená a zlo­mená som utiekla. Útek bol v tej chvíli pre mňa je­diná mož­nosť. Ne­cí­tila som hnev, ani vinu voči vám. Cí­tila som iba práz­dnotu, práz­dnotu ktorá ma celú po­hl­tila. Všetko mi to pri­pa­dalo ako zlý sen, z kto­rého sa ráno pre­bu­dím. No ne­stalo sa. To svetlo, ktoré si mi pri­nie­sol opäť do ži­vota zmizlo, os­tala tma a ja nič ne­vi­dím. Bolí ma každý je­den ná­dych. Moje telo so mnou od­mieta spo­lu­pra­co­vať. A naj­hor­šie na tom ce­lom je, že za tú ne­sku­točnú bo­lesť si mô­žem iba ja. Pý­tam sa koľko? Dva týždne? Týž­deň? Možno len tých par dní, ktoré som pre­mr­hala ča­ka­ním na osobný kon­takt by pre­pí­sali celý náš prí­beh.

Ve­čer pred tým osud­ným, v pod­na­pi­tom stave som sa od­vá­žila ti po­ve­dať čo cí­tim a vy­to­čila tvoje číslo, no ned­ví­hal si. Keď si za pár mi­núť za­vo­lal, opäť som bola zba­belá. Zba­belá ako celé tri dlhé a najk­raj­šie me­siace v mo­jom ži­vote. A som zba­belá aj práve te­raz, som zba­belá ti po­slať tento list. Pre­tože žiar­lim. Žiar­lim na jej ruky, ktoré sa do­tý­kajú tvo­jej kože, na jej ústa, ktoré boz­ká­vajú tvoje pery, žiar­lim na noci, ktoré ob­jí­maš ju miesto mňa. Žiar­lim na lásku, ktorá bola pri mne, ale od­išla k člo­veku, ktorý ju bude pri­jí­mať a vra­cať skôr ako som toho bola schopná ja. Ja sa to­pím. Tvoja láska mi pre­tiekla po­me­dzi jazvy, a ča­kám kým tá bo­lesť prejde a čo i len ná­dych ne­bude tak bo­les­tivý. Ale v Srdci, ktoré mi stále po­tíšku bije ti pra­jem len to naj­lep­šie čo celý svet môže dať. Ja som už len tá, ktorá ti ni­kdy ne­po­ve­dala, MI­LU­JEM ŤA.