Pa­mä­táš?

Pa­mä­táš, keď som ti ho­vo­rila, že sa ne­han­bím za to, že som mohla byť k nie­komu v ži­vote tak úp­rimná, tak ot­vo­rená a taká „ja“? Áno sto­jím si za týmto vy­jad­re­ním, ale mu­sím ho trošku s od­stu­pom času do­pl­niť.

Taká ,,ja“ som sa cí­tila iba vo chví­ľach, kedy sme boli sami. Kedy sme noci pre­de­ba­to­vali, keď si bol tak blízko fy­zicky a psy­chicky ku mne, keď sme po­čú­vali šum mora a roz­ho­rú­čení sme sa do tej nád­her­nej vody ho­dili, keď som ak­tu­álne cí­tila, že je všetko per­fektné. Keď som sa cí­tila tak, ako by som chcela, aby si ma mal rád stále.

No a po­tom prišla re­a­lita. Skon­čila do­vo­lenka, vý­let, spo­ločne strá­vený ví­kend či noc. Na­čer­pal si ener­giu, ktorá ti chý­bala a vy­bil si tú, ktorá ti pre­vy­šo­vala. No a ja? Ja som s kaž­dým ná­vra­tom prišla do­mov s no­vými zá­žit­kami, ale aj no­vými ná­de­jami a zmie­ša­nými emó­ciami.

Na jed­nej strane emó­cie zo spo­ločne strá­ve­ných chvíľ, na ten dru­hej roz­chod. Kaž­dým „ahoj“ si ma učil žiť bez teba, kaž­dým „ahoj“ som sa lie­čila z roz­chodu. No stále ma má­tala otázka: ,,Čo ak…? Čo ak sa predsa len niečo zme­nilo alebo zmení? Veď to po tých de­ba­tách, skut­koch a zá­žit­koch ne­môže byť LEN TAK. Veď ma má rád. „

Áno, mal si ma rád, a to je všetko. Lenže slová „ľú­bim ťa“ vlastne ne­boli vy­slo­vené však? Mu­sím ťa ubez­pe­čiť, že boli a priamo z tvo­jich úst priamo voči mo­jej osobe. Lenže sa­moz­rejme, že nie tak, aby to po­čul nie­kto iný a vo chví­ľach, keď sa mali „za­vŕ­tať“ tam, kde ne­mali. Keď som si mala uve­do­miť, že toto celé je iba hra.

Keď sme boli v spo­loč­nosti, zrazu si bol iný. Iný ako keď sme boli ví­kend sami. Zrazu si ne­bol po­zorný, lás­kavý a vší­mavý. Zrazu si bol… wow, kto si vlastne bol? A kto vlastne si? Zrazu som bola str­nulá a ne­bola som vo svo­jej koži. Ne­bola som to už ,,ja“, pre­tože v tých mo­men­toch si mi dá­val po­cí­tiť, že nie som pre teba tak dô­le­žitá, lebo práve ma ne­pot­re­bu­ješ.

Ja som sa ti však chcela ja­viť ,,do­ko­nalo“ a len som po­tlá­čala svoju bláz­ni­vosť a seba samú. Zrazu som po­chy­bo­vala sama o sebe, že nie som dosť dobrá, že nie som dosť pekná, alebo moc na­ma­ľo­vaná, že nie som dosť vtipná. No jed­no­du­cho som v tej chvíli chcela byť ako všetky tie diev­čatá, ktoré si ba­lil pred mo­jimi očami. Tak som len sklo­nila hlavu a bola tá malá smutná.

Kto som teda vlastne bola ja? Kým som sa v tej chvíli sna­žila byť? Prečo som nech­cela byť sama se­bou? Prečo som do­vo­lila, aby som mala teba rad­šej ako samú seba? Ako je možné, že som do­vo­lila sa­mej sebe sa pred te­bou a pred ľuďmi takto po­ni­žo­vať? Že som ne­ur­čila svoju cenu a hra­nice?

Prečo som do­ká­zala to­le­ro­vať veci, ktoré by ni­kto nor­málny ne­to­le­ro­val? Ako som mohla tak nízko po­lo­žiť po­my­selnú latku toho, ako so mnou mô­žeš za­ob­chá­dzať? Ako je možné, že som ti do­vo­lila mi ub­li­žo­vať, aj keď som ťa stále ob­ha­jo­vala? Čo ty, ale ako som to mohla do­vo­liť sama sebe si takto ub­li­žo­vať? Ako je možné, že som ne­po­čú­vala najb­liž­ších v snahe po­môcť?

Nuž na toto ne­na­chá­dzam od­po­veď, pre­tože člo­vek, keď má rád ne­vidí nič iné. Ale vieš čo? Ja si to ne­viem vy­svet­liť, mám ťa stále rov­nako rada. A stále som vďačná, že to bolo a že som to ne­vzdala. Zis­tila som, že to do­ká­žem a na­učila sa ro­zo­zná­vať kedy mi to zato stojí a kedy mám za se­bou za­vrieť dvere.

Bo­jo­vala som, pre­tože si mi dá­val ná­dej. Aj keď fa­lošnú, ale ná­dej. Aj keď bu­deš tvr­diť, že si mi ni­kdy nič ne­sľu­bo­val, ja viem. Ne­sľu­bo­val, ale ve­del si kedy máš po­tiah­nuť za špa­gá­tik. Vždy, keď som sa za­čala vzďa­ľo­vať a na­be­rať silu na od­chod. Rozum ma pre­svied­čal ho­diť nohy na ple­cia a be­žať ako For­rest Gump, no srdce ako mag­net s pro­ti­pó­lom k tebe bol sil­nejší a ne­do­vo­lil mi ísť.

Ne­ve­del si, že ma to bolí ? Ne­ve­del si, že nás vní­mam inak ? Ve­del. Ve­del si, že čo­koľ­vek spra­víš bu­dem „tvoja“, ve­deli to aj os­tatní, ktorí krú­tili hla­vou či som slepá a ty na­ozaj taký „blb“. Ale ja ti to ne­vy­čí­tam, ani ne­zaz­lie­vam. Mys­lel si na seba, svoje šťas­tie a po­treby. Ro­bil si presne to, čo si ma na­učil. Po­sta­viť seba na pie­des­tál svo­jich hod­nôt. Ja som mala v sebe nájsť tú silu a po­ve­dať dosť.

Dnes si si na­šiel krásnu pria­teľku, na ktorú ni­kdy ne­bu­deš z mo­jich úst po­čuť zlého slova. Rov­nako ako teba si úp­rimne vá­žim a pra­jem ti nech si šťastný. Ni­kdy ne­bu­deš po­čuť z mo­jich úst aké­koľ­vek han­livé slová na teba, na vás a na váš vzťah.

Ja si te­raz bu­dem uží­vať svoju na­ozaj­stnú slo­bodu, seba, svoje ko­níčky, všetko a všet­kých, kto­rých mi­lu­jem.  Žiadnu drámu ne­mu­síš oča­ká­vať, žiadna ne­bude, pre­tože me­dzi nami sa vlastne nič ne­stalo. Ne­hne­vám sa preto, že si každý ideme svo­jou ces­tou, ale ne­oča­ká­vaj odo mňa, že sa bu­dem vy­hý­bať spo­loč­ným pria­te­ľom. Pria­teľmi boli aj pred tým, ako bolo ,,ja a ty“.

,,Show sa skon­čila“ a tento ,,roz­chod“ z tých mnoho roz­cho­dov, ktoré som pre­ží­vala kaž­dým ná­vra­tom je po­sledný. Ka­pi­tolu ži­vota s náz­vom: ,,Ume­nie od­ísť od ľudí ktorí, nám ub­li­žujú aj na­priek tomu, že ich mi­lu­jeme“, ešte ne­mám dobre zvlád­nutú.

Preto som na tento mo­ment vlastne ča­kala, aby som mohla ot­vo­riť svoje srdce tomu mu­žovi, pre kto­rého ne­bu­dem iba za­dnými vrát­kami, zá­bav­kou, ani ,,tou“ dru­hou. Ale tomu pre koho bu­dem pri­ori­tou. Pre toho komu čas strá­vený so mnou bude vzácny.

Bála som sa tvojho od­chodu a pa­ra­doxne skoro ne­bolí. Bolí naj­me­nej zo všet­kých tých ahoj, ktoré som po­čula z tvo­jich úst bez roz­lúčky, hoci si ma zvy­kol boz­ká­vať celú noc.

„Dala som ti všetku svoju lásku, no mám po­cit, že bez teba ne­viem žiť. Jak po­hár vína ná­vy­ková je tvoja prí­chuť, no dnes pri­sa­hám, ja už ho viac nech­cem piť.“ – SIMA

Komentáre