Pamätáš?

Pamätáš, keď som ti hovorila, že sa nehanbím za to, že som mohla byť k niekomu v živote tak úprimná, tak otvorená a taká „ja“? Áno stojím si za týmto vyjadrením, ale musím ho trošku s odstupom času doplniť.

Taká ,,ja“ som sa cítila iba vo chvíľach, kedy sme boli sami. Kedy sme noci predebatovali, keď si bol tak blízko fyzicky a psychicky ku mne, keď sme počúvali šum mora a rozhorúčení sme sa do tej nádhernej vody hodili, keď som aktuálne cítila, že je všetko perfektné. Keď som sa cítila tak, ako by som chcela, aby si ma mal rád stále.

No a potom prišla realita. Skončila dovolenka, výlet, spoločne strávený víkend či noc. Načerpal si energiu, ktorá ti chýbala a vybil si tú, ktorá ti prevyšovala. No a ja? Ja som s každým návratom prišla domov s novými zážitkami, ale aj novými nádejami a zmiešanými emóciami.

Na jednej strane emócie zo spoločne strávených chvíľ, na ten druhej rozchod. Každým „ahoj“ si ma učil žiť bez teba, každým „ahoj“ som sa liečila z rozchodu. No stále ma mátala otázka: ,,Čo ak…? Čo ak sa predsa len niečo zmenilo alebo zmení? Veď to po tých debatách, skutkoch a zážitkoch nemôže byť LEN TAK. Veď ma má rád. „

Áno, mal si ma rád, a to je všetko. Lenže slová „ľúbim ťa“ vlastne neboli vyslovené však? Musím ťa ubezpečiť, že boli a priamo z tvojich úst priamo voči mojej osobe. Lenže samozrejme, že nie tak, aby to počul niekto iný a vo chvíľach, keď sa mali „zavŕtať“ tam, kde nemali. Keď som si mala uvedomiť, že toto celé je iba hra.

Keď sme boli v spoločnosti, zrazu si bol iný. Iný ako keď sme boli víkend sami. Zrazu si nebol pozorný, láskavý a všímavý. Zrazu si bol… wow, kto si vlastne bol? A kto vlastne si? Zrazu som bola strnulá a nebola som vo svojej koži. Nebola som to už ,,ja“, pretože v tých momentoch si mi dával pocítiť, že nie som pre teba tak dôležitá, lebo práve ma nepotrebuješ.

Ja som sa ti však chcela javiť ,,dokonalo“ a len som potláčala svoju bláznivosť a seba samú. Zrazu som pochybovala sama o sebe, že nie som dosť dobrá, že nie som dosť pekná, alebo moc namaľovaná, že nie som dosť vtipná. No jednoducho som v tej chvíli chcela byť ako všetky tie dievčatá, ktoré si balil pred mojimi očami. Tak som len sklonila hlavu a bola tá malá smutná.

Kto som teda vlastne bola ja? Kým som sa v tej chvíli snažila byť? Prečo som nechcela byť sama sebou? Prečo som dovolila, aby som mala teba radšej ako samú seba? Ako je možné, že som dovolila samej sebe sa pred tebou a pred ľuďmi takto ponižovať? Že som neurčila svoju cenu a hranice?

Prečo som dokázala tolerovať veci, ktoré by nikto normálny netoleroval? Ako som mohla tak nízko položiť pomyselnú latku toho, ako so mnou môžeš zaobchádzať? Ako je možné, že som ti dovolila mi ubližovať, aj keď som ťa stále obhajovala? Čo ty, ale ako som to mohla dovoliť sama sebe si takto ubližovať? Ako je možné, že som nepočúvala najbližších v snahe pomôcť?

Nuž na toto nenachádzam odpoveď, pretože človek, keď má rád nevidí nič iné. Ale vieš čo? Ja si to neviem vysvetliť, mám ťa stále rovnako rada. A stále som vďačná, že to bolo a že som to nevzdala. Zistila som, že to dokážem a naučila sa rozoznávať kedy mi to zato stojí a kedy mám za sebou zavrieť dvere.

Bojovala som, pretože si mi dával nádej. Aj keď falošnú, ale nádej. Aj keď budeš tvrdiť, že si mi nikdy nič nesľuboval, ja viem. Nesľuboval, ale vedel si kedy máš potiahnuť za špagátik. Vždy, keď som sa začala vzďaľovať a naberať silu na odchod. Rozum ma presviedčal hodiť nohy na plecia a bežať ako Forrest Gump, no srdce ako magnet s protipólom k tebe bol silnejší a nedovolil mi ísť.

Nevedel si, že ma to bolí ? Nevedel si, že nás vnímam inak ? Vedel. Vedel si, že čokoľvek spravíš budem „tvoja“, vedeli to aj ostatní, ktorí krútili hlavou či som slepá a ty naozaj taký „blb“. Ale ja ti to nevyčítam, ani nezazlievam. Myslel si na seba, svoje šťastie a potreby. Robil si presne to, čo si ma naučil. Postaviť seba na piedestál svojich hodnôt. Ja som mala v sebe nájsť tú silu a povedať dosť.

Dnes si si našiel krásnu priateľku, na ktorú nikdy nebudeš z mojich úst počuť zlého slova. Rovnako ako teba si úprimne vážim a prajem ti nech si šťastný. Nikdy nebudeš počuť z mojich úst akékoľvek hanlivé slová na teba, na vás a na váš vzťah.

Ja si teraz budem užívať svoju naozajstnú slobodu, seba, svoje koníčky, všetko a všetkých, ktorých milujem.  Žiadnu drámu nemusíš očakávať, žiadna nebude, pretože medzi nami sa vlastne nič nestalo. Nehnevám sa preto, že si každý ideme svojou cestou, ale neočakávaj odo mňa, že sa budem vyhýbať spoločným priateľom. Priateľmi boli aj pred tým, ako bolo ,,ja a ty“.

,,Show sa skončila“ a tento ,,rozchod“ z tých mnoho rozchodov, ktoré som prežívala každým návratom je posledný. Kapitolu života s názvom: ,,Umenie odísť od ľudí ktorí, nám ubližujú aj napriek tomu, že ich milujeme“, ešte nemám dobre zvládnutú.

Preto som na tento moment vlastne čakala, aby som mohla otvoriť svoje srdce tomu mužovi, pre ktorého nebudem iba zadnými vrátkami, zábavkou, ani ,,tou“ druhou. Ale tomu pre koho budem prioritou. Pre toho komu čas strávený so mnou bude vzácny.

Bála som sa tvojho odchodu a paradoxne skoro nebolí. Bolí najmenej zo všetkých tých ahoj, ktoré som počula z tvojich úst bez rozlúčky, hoci si ma zvykol bozkávať celú noc.

„Dala som ti všetku svoju lásku, no mám pocit, že bez teba neviem žiť. Jak pohár vína návyková je tvoja príchuť, no dnes prisahám, ja už ho viac nechcem piť.“ – SIMA

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.