Áno, na­ozaj sme to po­ka­zili. Obaja. Ne­bola to len moja chyba. Pro­sím, pri­znaj si, že to bola chyba nás oboch. Možno si to nech­cel. Alebo chcel?

Pre­mýš­ľam nad tým, čo som uro­bila zle. Kde som uro­bila chybu, keď si sa mi oto­čil chrb­tom a ne­ve­del si sa mi úp­rimne po­zrieť do očí.

Pre­pla­kala som až prí­liš veľa nocí na to, aby som ti ešte niečo vy­čí­tala. Uzná­vam, aj keď som ťa z hlavy do­stala preč, vrá­til si sa. A na to po­sta­čila jedna za­ned­ba­teľná myš­lienka. Dú­fala som, že to ne­skôr ne­bude tak zlé. No na­priek tomu, že som tak pevne dú­fala, o to skôr sa stalo to, čo som chcela naj­me­nej.

Keď si po­tre­bo­val po­moc, s veľ­kou ocho­tou som ti chcela po­dať ruku. No, keď si ju pri­jal po­sled­ný­krát, ty si sa do­stal tam, kam si po­tre­bo­val a ja som sa ocitla na dne. 

Ne­bol to prí­jemný po­cit, keď som si uve­do­mila, čo všetko sa vlastne stalo. Do­te­raz som ne­po­cho­pila veľa vecí, ale prišla som na to, že ďal­šie bez­senné noci ne­pot­re­bu­jem.

Mys­lím si, že by si si za­slú­žil  prí­učku. Od ži­vota.  

Ja som ti po­ve­dala už všetko, čo som chcela, keď som ťa vi­dela po­sled­ný­krát. Te­raz ide len a len o tvoju osobu. No nech­cem to na­zvať po­mstou. Na to som až prí­liš dobrá duša, aj keď si spô­so­bil to, čo si spô­so­bil. A viem, že nie som bez­chybná, no ak­cep­to­vali sme sa na­vzá­jom a ne­spô­so­bo­vali sme si na­vzá­jom trá­pe­nia.

Na druhú stranu, nech­cem po­ve­dať niečo, čo by som mohla o ne­jaký čas oľu­to­vať. Ob­čas mám po­cit, že pri tebe by to ne­bolo až tak zá­važné. A prav­dou by mohlo byť asi aj to, že by som chcela, aby si sa po­u­čil a aby si sa v ďal­šom svo­jom na­ží­vaní sprá­val inak.

Lebo to všetko, čím som si mu­sela prejsť po na­šom po­sled­nom roz­ho­vore, ne­pra­jem ani je­di­nej ďal­šej duši, ktorá by ťa mala rada.

Aj keď som bola bez teba na za­čiatku stra­tená a ne­ve­dela som, akým sme­rom sa môj ži­vot po­su­nie na ďalší deň, som hrdá sama na seba, že som sa do­stala na­s­päť tam, kde som bola, keď som bola s te­bou šťastná.

Vi­díš ten roz­diel? Že po­tom ako si od­išiel z môjho ži­vota, po­zvie­chala som sa a vrá­tila som si ener­giu do ži­vota. Bez teba. No mám po­cit, že ty si to ne­do­ká­zal a že sto­jíš stále na tom is­tom mieste.

A ak si na mňa znovu spo­me­nieš, pro­sím, ne­vra­caj sa mi do myš­lie­nok. No ako ťa už po­znám, bu­deš po­tre­bo­vať po­mocnú ruku, ktorú som ti bola vždy ochotná po­dať.

Ten­to­krát ti ju už však ne­po­dám. Už ne­mám zá­u­jem ocit­núť sa v tým myš­lien­kach a po­ci­toch ako pred­tým.

S po­zdra­vom tá, ktorá pre teba už nemá sla­bosť. 

Komentáre