Dnes tu znova se­dím za klá­ves­ni­cou a v hlave mi blú­dia myš­lienky od vý­myslu sveta. Ne­do­ká­žem však za­prieť, že ne­zá­leží na tom, kde som alebo čo ro­bím, teba mám stále v hlave. Nedá sa vy­tvo­riť ché­mia tam, kde nie je, tak isto, ako ju ne­môžme za­prieť tam, kde je. V pop­redí mo­jich myš­lie­nok síce môže účin­ko­vať čo­koľ­vek, ale stále sa mi v hlave nájde kú­sok miesta, ktorý bude za­me­raný len na teba. A keby len v hlave…

Zlatko, tento list je ve­no­vaný TEBE.

Ľu­dia si po­čas svo­jej cesty ži­vo­tom pre­chá­dzajú vše­li­čím, stre­tá­vajú rôz­nych ľudí, rie­šia mnohé prob­lémy. Ve­ľa­krát ich však tr­pez­li­vosť prejde a pre­stá­vajú byť šťast­nými, pre­tože všetko okolo nich sa roz­padá. A presne v ta­kejto chvíli si mi pri­šiel do ži­vota. Úp­rimne po­viem, že nie je žia­den lepší po­cit, ako ten, že vieš, že na tomto svete už viac nie si sám. Pri­znám sa, ne­bola som jedna z tých žien, ktoré dep­kár­čia preto, lebo ni­koho ne­majú. Te­šila som sa na to, že raz spo­znám člo­veka, ktorý mi ukáže veci, o kto­rých som ani ne­ve­dela, že exis­tujú, a dá mi niečo, čo som ni­kdy ne­cí­tila.

Pri­šiel si do môjho ži­vota v tú naj­ne­oča­ká­va­nej­šiu chvíľu. Vtedy, keď som si mys­lela, že je už všetko stra­tené, po čase pl­nom utr­pe­nia si pri­šiel do môjho ži­vota. Bolo to rýchle a spon­tánne. Niečo, ako prie­van, ktorý vojde a rýchlo za se­bou za­buchne dvere. Pri­šiel si s veľ­kým tres­ko­tom a do­ká­zal si upo­zor­niť všetky or­gány vo mne, že sa deje niečo veľké. Ne­za­ú­to­čil si len na moju hlavu, ale aj na telo a srdce.

Za­čiatky sú ťažké

Od úplne pr­vého slova som sa cí­tila tak, ako ešte ni­kdy pred tým. Ne­do­ká­zala som po­cho­piť, ako som si s nie­kým ve­dela tak nád­herne po­ro­zu­mieť. Stále však vo mne re­zo­no­val po­cit, ktorý mi ne­dal po­koja. Mys­líš to na­ozaj vážne? Čo keď, je to len ďal­šia hra? Bála som sa. Sna­žila som sa byť opatrná, ale čo člo­vek zmôže s roz­umom, keď je za­mi­lo­vaný? Ostá­valo mi už len dú­fať, že nie si, ako os­tatní a ne­zne­uži­ješ to, že som ti za­čala tak rýchlo dô­ve­ro­vať.

Oča­ká­va­nia a re­a­lita

Úp­rimne? Stále som mala v hlave, že ne­mám nič oča­ká­vať. Vždy je predsa lep­šie byť milo prek­va­pený, než skla­maný. Ako však čas ply­nul, ne­do­ká­zala som uve­riť tomu, že je to všetko re­a­lita. Zdalo sa mi to, ako slepá za­mi­lo­va­nosť, ktorá ne­vidí žiadne chyby, ale zis­tila som, že ne­sní­vam. Je to sku­točné. Kaž­dým dňom sme sa viac a viac spoz­ná­vali a tú­žili po sebe. Čím ďa­lej, tým viac som sa sna­žila na tebe hľa­dať ne­jaké zlé vlast­nosti, pre­tože som sa za­čala obá­vať toho, že si do­ko­nalý a do­ko­na­losť predsa ne­exis­tuje. Plá­nu­jem sa vy­hnúť v tomto liste všet­kým za­mi­lo­va­ným, slad­kým frá­zam a vy­jsť jed­no­du­cho s čis­tou prav­dou von. Oči­vidne je však ten­to­krát pravda taká sladká, ako slová, ktoré pí­šem.

Hádky a spory

Mu­sím po­ve­dať, že po tých dňoch ob­klo­po­va­nia sa krás­nymi slo­vami mi prišlo uľa­vu­júce za­ží­vať našu prvú hádku. Stále som ti ho­vo­rie­vala, že na svete musí byť rov­no­váha me­dzi dob­rom a zlom, a tak isto aj v láske. Podľa mňa to bez há­dok prosto nejde. Hádky sú dô­ka­zom toho, že sa sna­žíme, že je stále o čo bo­jo­vať, že nám na tom dru­hom veľmi zá­leží. Ni­kdy to ne­bude ide­álne, pre­tože keby to bolo ľahké, prav­de­po­dobne by to za to ne­stálo. Ja som, ale vďačná za každú jednu hádku me­dzi nami, pre­tože nech to bol spor aký­koľ­vek, vždy som cí­tila, že je to spor z lásky. Aj keď som tvrdo­hlavá a ob­čas zú­falá, nie­kedy rad­šej stra­tím ar­gu­ment, než by som mala stra­tiť teba. Ale sa­moz­rejme, že vždy si bu­dem ho­vo­riť svoje, haha… A po čase ťa aj tak pre­sved­čím o tom, že som mala pravdu. (No, čo už? Ženy.)

Strach

„Čím väč­šia láska, tým väčší strach.“

– W. Sha­kes­pe­are

Ho­vorí sa, že to, čo utvr­dzuje lásku dvoch, je ne­us­tále ne­bez­pe­čen­stvo ich vzá­jom­ného roz­chodu. Ne­mô­žem pop­rieť, že už od za­čiatku som mala strach, že ťa stra­tím. Veď, kto by chcel stra­tiť svoje šťas­tie, ktoré ho vy­tiahlo z po­tá­pa­jú­cej sa lode? Nech sa už diaľo čo­koľ­vek, stále som mala v hlave mož­nosti, ktoré sa môžu stať. Mys­lela som na to, že sa možno raz ráno zo­bu­dím a ty bu­deš preč, že po čase zis­tíš, že nie som tá, o kto­rej si sní­val. Ply­nu­tím dní si mi však rázne dá­val na­javo, že sú to len hlúpe dom­nienky.

Prvý, prvá, prvé

Zo ži­vota viem, že veci, ktoré spra­víme po pr­vý­krát majú v sebe ukryté svoje čaro. Ak sa vrá­tim myš­lien­kami na miesta, kde sme sa pr­vý­krát stretli a po­boz­kali, za­hrnú ma ma­ličké sl­zičky a za­leje ma teplo na ce­lom tele. Je to mo­ment, ktorý si bu­dem pa­mä­tať už navždy. V tú chvíľu som to­tižto pr­vý­krát ucí­tila ozaj­stnú lásku. Príde mi vtipné, ako som mohla po­va­žo­vať za lásku všetko, čo bolo pred tým…

Te­raz ,,za­hrám na city“. Se­deli sme na la­vičke a po­ze­rali sme sa na ob­lohu plnú hviezd. O pár mi­nút mala od­biť pol­noc a ty si ma veľmi nežne boz­ká­val na krk. Vonku bola ne­sku­točná zima, ale nám to ne­va­dilo, lebo nás hriala láska. V mi­nu­losti by som nad touto ve­tou pre­krú­tila očami, ale dnes už viem, že láska nie je vý­my­sel. Po­ze­rala som sa na hviezdy, a keď som zrazu vi­dela jednu pa­dať, za­chvela som sa. Ne­mohla som tomu uve­riť. Na­po­sledy som hviezdy vi­dela pa­dať, keď som mala de­sať ro­kov. V tom mo­mente som za­vrela oči a pre­me­nila všetky naše spo­ločné oka­mihy na malé sve­tielka na noč­nej ob­lohe. Za­kaž­dým, keď som ich vi­dela pa­dať, že­lala som si, aby sa to stalo znova a po­kra­čo­valo už navždy.

Ďa­ku­jem

Keby som mohla, po­kra­ču­jem do­ne­ko­nečna. Veď ty to vieš.Na ko­niec ti však len chcem po­ďa­ko­vať. Ďa­ko­vať by som ti tiež mohla od ve­čera do rána. Av­šak, chcem byť ori­gi­nálna, pre­tože práve ma­lič­kosti sú tým, na čom sku­točne zá­leží.

Ďa­ku­jem za to, že si mi dal svoje srdce, a že mi ve­ríš.

Ďa­ku­jem za to, že si stále po mo­jom boku, a že ja mô­žem stáť po tom tvo­jom.

Ďa­ku­jem, že ma každý deň ro­zo­sme­ješ, ne­zá­leží na tom, ako zle za­čal.

Ďa­ku­jem, že si sám se­bou, a že mne po­má­haš byť sama se­bou.

Ďa­ku­jem, že si mi do­ká­zal, že šťas­tie a láska nie su len fik­ciou, a že aj jedno oby­čajné dievča sa môže cí­tiť ako prin­cezná z tej najk­raj­šej roz­právky.

Ďa­ku­jem, že si…

 

 

 

Komentáre