Ďa­ku­jem, že si ma okla­mal. Na­učil si ma, že slová, bez či­nov sú bez­výz­namné. Uká­zal si mi, že ob­čas tí ľu­dia, ktorí mi tvr­dia, že im na mne naj­viac zá­leží sa ob­rá­tia ku mne chrb­tom ako prvý. Do­ká­zal si mi, že dô­vera je slepá a že je ris­kantné ve­riť nie­čomu, čo ne­mô­žem vi­dieť. Ot­vo­ril si mi oči ako ro­zo­znať klam­stvo a fa­loš a te­raz viem, na čo si mám dá­vať po­zor skôr ako si nie­koho vpus­tím do srdca.

Ďa­ku­jem, že si ma ig­no­ro­val. Kaž­dou sprá­vou, na ktorú si mi ne­od­po­ve­dal som sa cí­tila viac osa­melá, ne­istá a nech­cená. Pri­vie­dol si ma k po­zna­niu, že vý­ho­vorky sú len pros­tried­kom na do­sia­hnu­tie cieľa ako ovlá­dať moje emó­cie, pre­tože kto na­ozaj chce byť v ži­vote s oso­bou, ktorú mi­luje, nájde si spô­sob a čas ako byť s ňou. Ne­us­tále si mi pre­uka­zo­val svoje schop­nosti ma­ni­pu­lo­vať mo­jim srd­com a te­raz viem, že ne­chať nie­koho ísť je oveľa lep­šie ako vnu­co­vať mu svoje po­city.

Ďa­ku­jem, že si ma opus­til. Tvoje urážky za­mest­ná­vali moju my­seľ do­ne­ko­nečna a bez nich mô­žem ko­nečne v noci za­spať. Tvoja ne­prí­tom­nosť v mo­jom ži­vote mi spô­so­bila, že sa ko­nečne mô­žem znova po­riadne na­dých­nuť. Tvoja moc nado mnou mi dá­vala po­cit, že som úplná len s te­bou, ale te­raz keď si preč, cí­tim sa znovu celá aj bez teba.

Ďa­ku­jem, že som sa mohla po­hnúť ďa­lej. Ni­kdy som si ne­mys­lela, že by mohlo byť niečo viac bo­les­ti­vej­šie ako sle­do­va­nie toho ako odo mňa od­chá­dzaš, až kým som ťa ne­vi­dela s inou. Po­hľad na teba s ru­kami okolo nej mi vtlá­čal slzy do očí každú noc a myš­lienka na to, ako ju boz­ká­vaš ma zrá­žala na ko­lená. Naj­hor­šia bo­lesť akú som kedy cí­tila, bolo ve­do­mie, že už ma ne­mi­lu­ješ a aké jed­no­du­ché pre teba bolo vy­me­niť ma za nie­koho iného. Tým, že som za­čala ak­cep­to­vať fakt, že to me­dzi nami ne­bolo navždy, ma pri­nú­tilo po­hnúť sa ďa­lej. Mys­lela som si, že tento po­cit ma zničí, ale čas uká­zal, že som ne­zni­či­teľná.


Ďa­ku­jem, že som si uve­do­mila svoju hod­notu.
Te­raz viem, že kva­lita môjho ži­vota nie je ur­čená vzťa­hom. Už nie som ne­isté diev­čatko so zlo­me­ným srd­com, ktoré sa za­mi­lo­valo do nie­koho, kto ju ne­reš­pek­to­val. Som sil­nej­šia, múd­rej­šia a is­tej­šie v tom, čo mô­žem po­núk­nuť svetu. Už viem, že sa ne­us­po­ko­jím s prie­mer­nos­ťou vo vzťa­hoch a od­mie­tam ne­chať oheň, ho­riaci jasne vo mne, zhas­núť v ru­kách nie­koho iného. Stále cí­tim bo­lesť v srdci, ale učím sa, ako byť v po­riadku. Môže to tr­vať ur­čitý čas, ale som tr­pez­livá nájsť to, lebo viem, že nie­kde tam vonku na mňa čaká veľká láska. Ďa­ku­jem, že si ma pre­sved­čil, že to nie si ty.

foto: Ed­die Pe­ar­son

Komentáre