Nie som si istá či si spo­mí­naš na tie ob­do­bia v na­šich ži­vo­toch, kedy sme si ne­skoro v noci pí­sa­vali o na­šich po­ci­toch. Keď sme sami pred se­bou od­ha­lili vždy nový kú­sok na­šej duše.

Veľmi dobre viem, že som pre teba bola ot­vo­rená kniha, z kto­rej sa dalo do­ko­nalo čí­tať po­čas ce­lého dňa i noci.

Ne­tu­ším, ako to na­zvať, no vždy si ve­del po­lo­žiť takú otázku, na ktorú ne­jed­noz­načná od­po­veď ne­exis­to­vala. A presne to som ne­mala rada. Rad­šej už nech­cem po­znať od­po­veď, či si to nie­kedy ne­vy­užil zá­merne proti mne.

Vieš, to len pre is­totu, aby si viac ne­kle­sol v mo­jich očiach. Mô­žeš si byť istý, že ak by sa tak stalo, už by som sa ti ni­kdy ne­ve­dela úp­rimne po­zrieť do tvo­jich očí. Nie som po­vr­chný člo­vek, no tvo­jim sprá­va­ním by si mi možno ne­dal na vý­ber.

View this post on Ins­ta­gram

Ad­ven­tu­res with you 💕 @ju­lia_je­wls

A post sha­red by The­Coup­le­Go­als (@coup­le­go­als) on

Už mi ne­chý­bajú tie chvíle, keď som nad te­bou pre­mýš­ľala a ne­mohla som spať. Po­u­čila som sa, že už by som sa ni­kdy ne­mala ne­chať ob­me­dzo­vať. A nie kvôli tebe, ale kvôli sebe sa­mej. 

Pri tebe som vždy bola sama se­bou a na nič som sa neh­rala. Mám po­cit, že aj te­raz som sama se­bou. Len som sa dob­ro­voľne mu­sela po­su­núť ďa­lej. Po­tre­bo­vala som nový im­pulz, ktorý by mi na­po­ve­dal, že sa ne­smiem utá­pať vo svo­jom žiali a po­hnúť sa znovu nie­kde ďa­lej.

A vieš, kedy som si toto všetko uve­do­mila?

Keď som ťa uvi­dela ne­sku­točne šťast­ného krá­čať za­sne­že­nou uli­cou. Na tvo­jej tvári bol úp­rimný úsmev, na ktorý som vo­ľa­kedy dávno ne­ve­dela za­bud­núť.

Hla­vou mi pre­le­telo ne­spo­četné množ­stvo spo­mie­nok a zá­žit­kov. Bolo mi ľúto všet­kého zla, ktoré sa vy­skytlo me­dzi nami. A nech­cem po­znať od­po­veď na otázku či zato mohli obe naše po­va­hové črty a ná­lady.

Po dl­hom čase som však na­do­budla po­cit, že je v mo­jom ži­vote niečo inak a práve vtedy som si uve­do­mila, že si z môjho ži­vota na­dobro od­išiel. 

A tak som sa sama seba opý­tala či má pre mňa stále vý­znam pre­mýš­ľať nad mi­nu­los­ťou.

Presne tak, správna mož­nosť by mala ob­sa­ho­vať slovo nie. Ne­mám po­ňa­tie, čo to všetko môže zna­me­nať pre teba, no bu­dem sa sna­žiť ve­riť v to, že v bu­dúc­nosti sa bu­deš mať lep­šie.

A ja sa bu­dem môcť usmie­vať na ľudí, kto­rých spo­znám vďaka tomu, že som ťa vy­hnala preč zo svojho ži­vota aj zo svo­jej hlavy.

Lebo len vďaka tomu som v nie­čom iná a spo­kojná so svo­jim ži­vo­tom. 

 

Komentáre