Už slová ne­sta­čia. My dvaja sa stá­vame za­bud­nu­tou ka­pi­to­lou. Ne­do­kon­če­nou, bo­les­ti­vou ka­pi­to­lou. Stále si na teba pa­mä­tám. Áno, aj po me­sia­coch. Roky sa ne­dajú za­bud­núť. A hlavne nie tie s te­bou. Všetky tie po­hľady, všetky slová, každá jedna noc. Všetko to os­talo ešte vo mne. Ne­ko­nečná vá­šeň a všetky tie ne­opí­sa­teľné chvíle.

Ten po­cit na hrudi, že už viac nie sme, ma ničí. Cí­tiš to aj ty? Nie, ur­čite nie. To iba ja som stále za­sek­nutá pri tebe. Viem, nie je to dobré, ale ja ťa ne­mô­žem od­strá­niť. Raz ur­čite áno, ale ešte som na to neni prop­ra­vená.

Po­vedz mi, kam sme sa to do­stali? Na­ozaj bez seba mu­síme opäť žiť? Opäť krá­čať ďa­lej sami? Žiť bez teba je ne­zvyk. Chcem, aby si za­vo­lal. Chcem zas zdvi­hnúť te­le­fón a po­čuť v ňom tvoj hlas. Aj o dru­hej v noci. A ty mi po­vieš, že je všetko v po­hode. No te­raz, mô­žem o tom len sní­vať.

Mu­sím ísť ďa­lej, ale ešte nech­cem. Kus vo mne stále verí. Verí, že sa zas vrá­tiš. Že vše­tok ten hnev zmizne a vy­hrá láska. Veď predsa, tak to chodí v roz­práv­kach, či nie? Princ a prin­cezná skon­čia vždy spolu. Tak sa spolu vy­parme do ríše snov.

Komentáre