Pre­bú­dzam sa každé ráno a pop­ri­tom mám po­cit akoby to bol stále ten istý deň. Rov­nako sych­ravý, rov­nako chladný. Bez štipky hre­ji­vého vzdu­chu, ktorý by po­hla­dil to práz­dno, kvôli kto­rému som na­čisto prišla o ve­do­mie toho kto som. Ne­us­tále som sa upí­nala na to, že ku šťas­tiu ti chýba druhá po­lo­vička, s kto­rou bu­deš všetko zdie­ľať. Každý predsa po­tre­buje tú jednu osobu, ku kto­rej sa ve­čer za­balí do po­stele a roz­po­vie mu svoj „dob­ro­družný deň“.

Ča­sto­krát som sa po­čas ta­kýchto „nič“ dní po­za­sta­vila nad myš­lien­kou, čo asi robí dnes, te­raz. Načo myslí, som tam nie­kde aj ja? Ako rada by som mu po­ve­dala, že sa mi v škole darí, as­poň v škole. Ako každý deň stráca vý­znam lebo je úplne všedný a bez duše. Rov­nako ako ja.

Ob­čas zas na­sad­nem na svoj vlá­čik a od­ve­ziem sa o pár me­sia­cov späť. Do doby kedy všetko bolo ako má a už som aj za­budla aké slané sú slzy, keď tečú skrz pery. Áno, mô­žem si kľudne s čis­tým sve­do­mím ud­rieť do hrude, že to bol krásny útr­žok z môjho cha­otic­kého ži­vota. Vtedy som mala as­poň ako takú pred­stavu o tom kto som a čo pred­sta­vu­jem.

Máme svoje ži­votné role, ktoré hráme od za­čiatku a bu­deme ich hrať až do konca. Sú to po­stavy, cha­rak­tery, ktoré nám boli ude­lené bez otázky kým chceš byť. Keby som tú mož­nosť do­stala, sama ne­viem či by som si vy­brala inak. Prav­dou je, že to, ako vy­zerá a bolí pád viem od­predu aj od­zadu. Ne­viem však či túto skú­se­nosť ľu­tu­jem. Predsa len táto mož­nosť ve­dieť to zo mňa uro­bila ženu, kto­rou som dnes. Ne­ľu­tuj to ani ty. Ne­ľu­tuj sa pre bo­lesť, utr­pe­nie a ťažké chvíle. Načo? Aj tak ča­som po­minú tak ako ča­som opäť zis­tíš kto si.


Schop­nosť nájsť aj v naj­hor­ších dňoch ma­lič­kosť, ktorá ťa pri­núti za­smiať sa je vzácna a ty ju máš. Zis­tila som, že ju mám aj ja. Ešte síce ne­viem ako ju pl­no­hod­notne vy­uží­vať, stále sa učím a stále sa aj bu­dem. Zá­kla­dom je ne­vzdať to sama so se­bou.

Po­cho­pila som, že už ne­mu­sím pre­mýš­ľať nad tým, čo robí a kde je. Ne­mu­sím to ve­dieť za každú cenu a v pod­state už ani nech­cem. Ne­musí ve­dieť ako sa mi darí, ja to viem a ro­bím to pre seba, aj tak by to ne­oce­nil. Ku šťas­tiu ne­pot­re­bu­ješ druhú po­lo­vičku, ty ju to­tižto máš. Tvo­ríš ce­lok, nie si len po­lo­vica osoby. Za­tvor to pre­kliate druhé krídlo zrkadla, ktoré ti zne­mož­ňuje vi­dieť to. Ustúp a po­zri sa na celú plo­chu. Nie vždy sú to­tiž dô­le­žité de­taily.

Ne­upí­naj sa na myš­lienku, že to sama ne­z­vlád­neš. Ne­strá­caj čas s ľuďmi, ktorí ne­majú zá­u­jem ostať v tvo­jom ži­vote. Člo­vek, ktorý si ťa sku­točne váži by sa ni­kdy dob­ro­voľne ne­po­sta­vil do si­tu­ácie kedy by ťa mo­hol stra­tiť. Ob­čas je­diné čo po­tre­bu­ješ je zhl­boka sa na­dých­nuť a po­ve­dať si, čo už, stalo sa ale idem ďa­lej. Od jed­ného člo­veka som po­čula cel­kom dobrý po­streh. „Už dávno som spa­dol a pa­dám veľmi často ale vstá­vam zo zeme a ne­os­tá­vam le­žať.“ To je správne, len dá­vaj po­zor aby si na svo­jej ceste na rovné nohy ne­pod­ra­zila tie, ktoré ti po­má­hajú vstá­vať aj keď ich ne­vi­díš, pre­tože áno, aj taký ľu­dia sú. Ľu­dia, ktorí pri­behnú, po­sta­via ťa a ne­pý­tajú za to nič. Ta­kých si drž. Ne­za­bú­daj na to, že máš srdce a nie je tam len tak pre srandu.


Ve­rím tomu, že jed­ného dňa prí­deš na to kto si. A prí­dem na to aj ja. Za­tiaľ to ne­viem a ne­viem ani to, ako to mám zis­tiť, ale jedno je isté. Som žena a je úplne jedno, ako dlho to po­trvá a aké ťažké to bude, pre­tože sa cez to pre­bi­jem aj keď ma to bude stáť zo­pár mod­rín a sĺz. Máš kopu času na to, zis­tiť kto si a vedz, že lep­šie je po­ve­dať si ups ako čo keby.

Komentáre