Ako sama tvrdí, baví ju dobre jesť, veľa sa usmie­vať a žiť v láske. Fo­to­grafka Kris­tiana Vav­re­ková je veľmi milá osôbka, ktorú som pred is­tým ča­som oslo­vila na roz­ho­vor #Slo­ven­kadna. Mala som cel­kom malú du­šičku, av­šak od­pí­salo mi veľmi milé žieňa, ktoré do­konca číta naše roz­ho­vory! Na tento roz­ho­vor som sa veľmi te­šila a ve­rím, že sa bude pá­čiť aj tebe.

 

Pred­tým, ako som ťa oslo­vila, som si pre­zrela tvoje fo­to­gra­fie, pre­čí­tala som si čo-to o tebe a po­ve­dala som si, že by bola škoda ne­os­lo­viť ťa. Milé, jemné žieňa, ktoré má rado dobré jedlo, prí­rodu, fo­te­nie a ces­to­va­nie.  Dobre ho­vo­rím? Av­šak, skús mne a či­ta­teľ­kám po­ve­dať niečo, čo ne­vieme. Aká je Kris­tiana?

Ahojte 🙂 Mys­lím,že som veľmi ve­selá, spon­tánna, mi­lu­jem spoz­ná­vať no­vých ľudí a stále niečo nové za­ží­vať. Páči sa mi, keď je každý deň iný. Mám rada dlhé rána, keď sa ne­mu­sím ni­kam po­náh­ľať a mô­žem sa v po­koji na­ra­ňaj­ko­vať. Rada cho­die­vam na trh, tá at­mo­sféra mi pri­po­mína det­stvo. Skoro každý deň va­rím, no ak ces­tu­jeme, ne­máme tour po pa­miat­kach, ale skôr po pod­ni­koch.

Rada ob­ja­vu­jem nové, zau­jí­mavé jedlá, ktoré si doma bežne ne­uva­rím. Ne­viem si pred­sta­viť môj ži­vot bez čo­ko­lády, avo­káda, ba­ná­nov, čaju a nech­cela by som sa vrá­tiť k ži­votu bez ak­tív­neho cvi­če­nia, ok­rem toho, že mám omnoho viac ener­gie je na tom jed­ným z naj be­ne­fi­tov psy­chika.  Mi­lu­jem hlasnú hudbu a keď sa mô­žem po­riadne vy­bláz­niť na kon­cer­toch, alebo ve­čery s tl­me­ným svet­lom pri víne s ka­ma­rátmi.

 

Kde si štu­do­vala vy­sokú školu? 
Z Ko­šíc som prišla do Bra­ti­slavy práve kvôli mo­jej vy­so­kej škole. Na VŠMU som štu­do­vala ka­meru a fo­to­gra­fiu a 5 ro­kov som bý­vala na in­tráku na Mly­noch, čo bolo po­riadne dob­ro­druž­stvo 🙂

 

Kto ťa sle­duje na ins­ta­grame vie, že si par­tnerka Ota, s kto­rým cho­díš na vý­lety a ne­ušlo mi ani to, že veľmi rád a dobre varí. Ako ste sa spoz­nali? 

Hehe, pop­ravde Oto varí len veľmi vý­ni­močne, ale ak sa do toho pustí, na­ozaj to stojí za to, jeho naj­väč­šia vá­šeň sú ryby a mor­ské plody. Pred tým, než sme sa spoz­nali, ne­va­ril vô­bec, pre­tože to ne­ve­del a to za­lo­žil dva známe gas­tro pod­niky (NYC cor­ner a Re­gal Bur­ger).

Po škole ma na pr­vej svadbe, ktorú som fo­tila že­ních zo­zná­mil s Otom a po­sa­dil nás vedľa seba.
Za­mi­lo­vala som sa doňho na prvý po­hľad, pre­tože vy­ze­ral ako úplný džen­tl­men a bol veľmi po­zorný. V ten ve­čer ma po­boz­kal a na druhý deň sme si kú­pili le­tenky do Bar­ce­lony. Úplne si ma zís­kal tou bláz­ni­vos­ťou a spon­tán­nos­ťou.

Ako si sa do­stala k fo­te­niu? Bol to tvoj sen od­ma­lička alebo to pri­chá­dzalo po­stupne?

Môj dedko je veľký ume­lec a skvelý fo­to­graf, ktorý vy­hral mnoho sú­ťaží a vy­sta­vo­val v za­hra­ničí, jeho dcéra (moja mamka) si ot­vo­rila svoj fo­to­ate­liér v Ko­ši­ciach, keď som mala 9 ro­kov a do­dnes fun­guje. Od det­stva ma veľmi často fo­tila a pa­mä­tám si, ako som veľa času trá­vila s nimi vo fo­to­ko­more pri vy­vo­lá­vaní fo­tiek. Na­priek tomu ma ne­na­padlo, že by som chcela tiež fo­tiť a ani oni ma k tomu ne­na­vá­dzali. Keď som sa na zá­klad­nej mala roz­hod­núť, akú strednú školu si vy­be­riem, bola to di­lema. Ne­bola som vzorná jed­not­kárka a tak sme gym­ná­zium vy­lú­čili. Ocko mi vtedy ne­ná­padne na­vrhol, či si u mamky v ate­li­éri nech­cem skú­siť na­fo­tiť moje ka­ma­rátky.
Vznikli z toho cel­kom po­da­rené fotky, nadchlo ma to a tak som šla na ume­leckú školu, na fo­to­gra­fiu.

Fo­tím od 13tich a som prek­va­pená, že ma to drží do­dnes. Zrejme veľmi po­mohlo, že ma k tomu ni­kdy ne­nú­tili. Prvé pe­niaze som si za­ro­bila fo­te­ním a od­vtedy som ani nič iné ne­skú­sila, takže ne­mám žiadnu inú pra­covnú skú­se­nosť.

❄️❄️❄️

A post sha­red by Kris­tiana (@kris­tia­na­vav­re­kova) on

 

Čo ťa naj­viac fas­ci­nuje na fo­to­gra­fii a aké prí­le­ži­tosti naj­rad­šej fo­tíš?

Keď som bola na škole, na stred­nej, alebo na vy­so­kej, oča­ká­valo sa odo mňa, že bu­dem fo­tiť ume­lecké fo­to­gra­fie s hl­bo­kým vý­zna­mom. Ale ja na to až tak úplne nie som. „Na­šla“ som sa až po vy­so­kej. Naj­viac ma fas­ci­nuje za­chy­tá­vať emó­cie. Mám veľmi rada pri­ro­dzené fo­to­gra­fie, keď sa ľu­dia cí­tia kom­for­tne, sú na mieste, ktoré majú radi a sú sami se­bou. Páči sa mi vy­tvá­rať prí­jemnú, osobnú, alebo in­tímnu at­mo­sféru a pri nej ľudí za­chy­tá­vať. Naj­rad­šej za­zna­me­ná­vam mo­menty z re­ál­neho ži­vota, po­hodu, lásku, ra­dosť a emó­cie. Veľmi rada fo­tím in­špi­ra­tív­nych ľudí, krásne a ori­gi­nálne svadby a naj­nov­šie som za­čala fo­tiť li­fes­ty­lové fotky pre rôzne značky, čomu by som sa v bu­dúc­nosti chcela ve­no­vať naj­viac.

 

Ži­ješ síce v Bra­ti­slave a tak sa ti asi pra­cuje lep­šie a máš všetko na do­sah, av­šak ne­roz­mýš­ľala si nie­kedy nad tým, že by si sa pre­sťa­ho­vala do za­hra­ni­čia?

Jasné, roz­mýš­ľala som nad tým, no mys­lím, že sa mám veľmi dobre aj tu a te­raz som spo­kojná. Mô­žem ro­biť prácu, ktorá ma baví a mám okolo seba svo­jich ľudí, kto­rých mi­lu­jem. Ale do bu­dúcna to ur­čite ne­vy­lu­ču­jem.

 

Áno, si jemné žieňa, ale predsa len, čo po­va­žu­ješ za svoju naj­väč­šiu vý­stred­nosť?

Asi že som si vždy ro­bila čo sa mi za­chce. Ne­mám rada pra­vidlá. Voľ­nosť, je pre mňa v ži­vote
veľmi dô­le­žitá a preto na­prí­klad ani ne­no­sím pod­pr­senku. Tak­tiež mám prácu, kde ma nik ne­riadi. Je to pre mňa veľmi oslo­bo­dzu­júce.

 

Čo si na sebe naj­viac vá­žiš a čo si vá­žiš na iných diev­ča­tách/že­nách?

Našu dob­ro­sr­deč­nosť, úp­rim­nosť a em­pa­tiu. Ak všetko ne­be­rieme prí­liš vážne, vieme sa od­via­zať a ot­vo­rene po­roz­prá­vať o svo­jich po­ci­toch.

 

Každá máme svoje in­špi­rá­cie, vzory, ktoré nás mo­ti­vujú a in­špi­rujú. Koho máš ty vo svo­jom ži­vote, kto pri tebe stojí a po­máha ti?

Ja mám vý­borný vzťah so svo­jimi ro­dičmi. Vždy ma do­ká­zali úp­rimne po­chvá­liť, vy­po­čuť, po­roz­prá­vať sa so mnou o prob­lé­moch a pod­po­riť ma. Až te­raz si uve­do­mu­jem že to u kaž­dého nieje také sa­moz­rejmé a preto si to ne­sku­točne vá­žim. In­špi­ruje ma veľa žien, je to na­prí­klad Ta­mara He­ri­ba­nová, Kris­tína Far­ka­šová, alebo Baša Šte­vu­lová. Všetky som tú­žila spoz­nať, roz­prá­vať sa s nimi. Vďaka fo­te­niu sa mi to po­da­rilo a te­raz sme aj veľmi dobré ka­ma­rátky.

Moja šiši su­per­žena ♡ @kris­tina.far­ka­sova

A post sha­red by Kris­tiana (@kris­tia­na­vav­re­kova) on

 

V rámci nášho heš­tegu #Slo­ven­kadna pod­po­ru­jeme mladé diev­čatá a ženy, aby si viac ve­rili, aby po­cho­pili, že sú vý­ni­močné a krásne. Ako sa vi­díš ty, čo sa týka krásy? Máš s tým prob­lém, alebo sa cí­tiš do­sta­točne se­ba­ve­dome?

Ak sa na to dí­vam ra­ci­onálne, som šťastná ako vy­ze­rám a že som zdravá. Mi­lu­jem pri­ro­dze­nosť a ina­kosť. Ve­rím, že ak sa člo­vek cíti dobre vo svo­jom tele, vy­ža­ruje to aj do oko­lia a cí­tia to tak aj os­tatní, ale som nor­málne dievča a tiež sa u mňa nájde pár vecí, s kto­rými sa ne­cí­tim úplne kom­for­tne. Na­prí­klad ob­di­vu­jem ženy, ktoré môžu no­siť od­ha­lený chr­bát a majú ho krásny, rovný, pre­tože ja mám sko­li­ózu a asi by to u mňa ne­vy­ze­ralo veľmi es­te­ticky. Ta­kisto by som chcela vy­ma­zať moje kruhy pod očami a mať krásnu pleť, aby som ni­kdy ne­mu­sela po­u­ží­vať mej­kap.

 

A keď už sme pri tej kráse, čo máš rada na svo­jom vzhľade?

Asi môj úsmev. Mamka mi od­ma­lička ho­vo­rila, že s úsme­vom mi bude pat­riť svet 🙂 Vďaka
tomu ľahko zís­ka­vam nové pria­teľ­stvá a ľu­dia sa so mnou pri fo­tení, ve­dia lep­šie uvoľ­niť.
Bez úsmevu to nejde.

Ak by si mala spo­me­núť jednu vlast­nosť, ktorá ťa vy­sti­huje, aká by to bola?

Do­ká­žem sa ne­uve­ri­teľne nad­c­hnúť. Nech už ide o ľudí, alebo o ná­pady, ak ma niečo zaujme, som nad­šená a viem pre­ja­viť svoje emó­cie. Často preto za­ží­vam úplnú eufó­riu, alebo skla­ma­nie.

Aké je tvoje ži­votné motto, alebo fi­lo­zo­fia podľa kto­rej ži­ješ?

“ Keď sa zo­bu­díte každé ráno s pre­sved­če­ním, že toto bude naj­lepší deň vášho ži­vota, verte, že aj bude.“

 

Čo je pre teba naj­cen­nej­šia vec, akú vlast­níš? Mys­lím z ma­te­riál­nych vecí.

Boli by to moje oku­liare. Kú­pila som si ich pred dvoma rokmi v New Yorku. Bola to dosť veľká in­ves­tí­cia, ale mys­lím, že oku­liare do­pĺňajú našu osob­nosť a ur­čite sa do nich oplatí in­ves­to­vať.

Ke­dysi som mala na mo­jej fcb fan­page po­pis že „fo­to­gra­fu­jem svet cez ru­žové oku­liare“, tak som si ich pod­ve­dome na­ozaj na­šla. Bez nich to už ani nie som ja.

 

Čo pre teba zna­mená šťastný a po­ho­dový ži­vot? Mys­líš, že sa to dá do­siah­nuť alebo je šťas­tie len mý­tus?

Ur­čite sa dá do­siah­nuť. Šťastný a po­ho­dový ži­vot je podľa mňa zmy­sel nášho ži­vota.
Ale asi ne­bude ni­kdy dl­ho­dobo len po­kojný, to by bola nuda. 🙂 No aj v tých zme­nách, často aj
hor­šich, ktoré prídu sa vždy dá nájsť niečo po­zi­tívne, alebo prí­nosné. Ja sa cí­tim naj­viac
šťastná ak mám pri sebe svo­jich najb­liž­ších a ne­mu­sím sle­do­vať čas.

Ďa­ku­jem krásne za roz­ho­vor

 

Komentáre