Ži­vot je cesta. Bez ohľadu na to, či si uve­do­mu­ješ, že si sa na ňu vy­dala. Pod­ni­káme ju všetci. Smer si každý zvolí sám. A krá­čaš. Krá­čaš sme­rom vpred. Aj ona kráča. Kráča tam, kde ju nesú nohy. Tak ako po stý raz, aj te­raz sa ob­zrie späť. V diaľke uvidí mi­nu­losť. Je to ako keby hľa­dela do hmly. Áno, vidí tam niečo ale už nie tak jasno. Pravé farby mi­nu­losti zbledli. Už ich ne­vidí tak, ako ich vi­dela pred­tým.

Za­stane. Po­roz­hliada sa na­okolo. Ve­dela to. Ve­dela, že práve na toto miesto ju nohy za­vedú. Bolo to ma­ličké miesto na strome. Pár do­siek a reb­rík po kto­rom sa tam do­stala. Bolo to miesto, ktoré zbož­ňo­vala. Vždy sa tam vra­cala keď ne­ve­dela ako ďa­lej. Utiahla sa tam, keď chcela byť ďa­leko od sveta. Žiadny ľu­dia. Žiadny in­ter­net. Všade ti­cho a po­koj. Len ona a jej duša. Len ona a jej prob­lémy. Len ona a otázky, ktoré šep­kala vetru. Len ona a slzy, ktoré jej pá­lili líca.

zdroj: pe­xels.com

Za­myslí sa. Vra­cia sa na­s­päť presne tam. Mys­ľou blúdi v spo­mien­kach tam, kde jej srdce po­tklo sa prvý krát. Tam, kde z neho zo­bral nie­kto ma­ličký kú­sok. Cíti hnev. Skla­ma­nie. Zradu. Zmä­tok. Bo­lesť. Ale už nie tak, ako pred­tým. Nie­kde z hl­bín sa po­ma­ličky za­čnú vra­cať spo­mienky. Po­city sa vy­pla­via na po­vrch. Pach mi­nu­losti je späť. Nechce spo­mí­nať. Nechce ot­vá­rať staré rany. Ale ta­kisto vie, že musí. Aby mala po­koj. Aby sa znovu mohla na­dých­nuť. Aby od­pus­tila. So sl­zami v očiach uprie po­hľad k nebu. V slu­chát­kách jej hrá ti­chá, smutná pie­seň. Lord Hu­ron sa jej pri­ho­vára ti­chým hla­som: “Ou, take me back to the night we met…” Tak veľmi mu chce od­pus­tiť. Snaží sa. Ale po­koj ne­pri­chá­dza. Mys­lela si, že ho po­zná. Mys­lela si, že on nie je schopný uro­biť to, čo uro­bil. Ale ako sa nad tým za­mýšľa te­raz, ne­vie či ho vô­bec po­znala. Do­vo­lila by si po­ve­dať, že vlastne bol pre ňu úplne cu­dzí člo­vek.

Vtedy to však ne­ve­dela. Mys­lela si, že ho po­zná. Od­pus­tila by mu všetko. Ve­rila mu. Jej dô­veru vlo­žila do jed­nej ne­vin­nej veci. Kto by si po­mys­lel, že práve niečo tak ne­vinné a chabé sa mu stane osud­ným. Po­u­žil ju proti nej. Vy­die­ral ju s ňou. A ona ne­ve­rila vlast­ným očiam. V tej chvíli sa za­pri­sa­hala, že mu ni­kdy ne­od­pustí. A vlastne komu? Od tej chvíle už pre ňu ne­exis­to­val.

zdroj: pe­xels.com

A ako tam se­dela a spo­mí­nala uve­do­mila si, že ešte ne­na­di­šiel čas. Stále mu ne­od­pus­tila. Ne­ve­dela. Ne­mohla. A tak vstala a po­kra­čo­vala na svo­jej ceste od­ni­kiaľ ni­kam.

Komentáre