Je piatok… tuším niečo pred polnocou. Prechádzam mestom, ktoré sa pomaly, ale isto začína zaľudňovať. Nie som si celkom istá, kam idem. V hlave mám prázdno. Alebo aspoň poloprázdno. Prechádzam tmavými uličkami, ktoré z času na čas osvietia svetlá áut smerujúcich do klubu a každú chvíľu si sledujem mobil, či náhodou nezavoláš. V hĺbke samej seba to viem. Viem, že už tvoj hlas nikdy viac počuť nebudem. Viem, že dnes by mal byť tým dňom, kedy zabudnem a skončím tento príbeh. Mal to byť román.. no je z neho len poviedka.

Ruka v ruke so samotou kráčam do neznáma. Premýšľam, či sa nejdem niekam zabaviť, odfiltrovať, prísť na iné myšlienky, no zakaždým mojim nápadom vidím teba. Stále som si myslela, že mám nadhľad, a že ma nedokážeš len tak zlomiť. Mýlila som sa. Si vo mne silnejší než som si myslela. V kútiku duše som vedela, že je to takto dobre. Vedela som, že sama by som túto hru skončiť nevedela a pomaly, ale isto som začala porušovať pravidlá, ktoré som stále tak čestne dodržiavala. No dobre, možno nie úplne vždy…

zdroj: pexels.com

Bola som ti tak trochu aj vďačná za to, že si odišiel, no aj tak som to všetko pripisovala osudu. Vždy keď som ti pozrela do očí, cítila som, že mierim rovnou cestou do pekla, ale zakaždým sa mi tam strašne chcelo. Preto som rada, že to všetko skončilo. Lebo si ma ničil. Aj keď je pravda, že som ti to dovoľovala…

 

Čas hojí rany

Hodiny ukazovali 20 minút po polnoci. Rozmýšľala som, ako sa z toho dostať. Nedokázala som si predstaviť život bez teba, ale nemala som inú možnosť. Čas všetko zahojí. A keď nie, tak aspoň prestrie cez rany prikrývku podľa motta: ,,zmizne z očí, zmizne z mysle“. Alebo potom aspoň človek nebude myslieť na svoje trápenie  v jednom kuse.

Milión prebdených nocí… Aký je v tom význam? Každú noc som mysľou na miestach, ktoré si vždy volal, ako ,,naše“. Prečo nad tým ešte rozmýšľam? Strata času. Už je to minulosť, ktorá sa nikdy nezopakuje ani keby sme chceli. Čas sa nedá vrátiť. Presýpacie hodiny fungujú s pieskom a nie so životom. Nič sa nedá vrátiť ani zrnko sa nedá presypať späť. A aj keby sa dalo, tak ti už viac nedovolím byť súčasťou môjho života. Neľutujem nič, naučil si ma veľa, ale už nikdy viac nezopakujem tú istú chybu.

Zrazu som zastala. Neviem prečo, bolo to automatické. Cítila som sa inak. Akoby mi už nezáležalo na ňom. Pravdou však je, že som bola len unavená na to, aby som to takto aj naďalej zvládala. Z vrecka som vytiahla mobil, ktorého svetlo mi hneď podráždilo oči. Našla som si tvoje číslo- jediné spojenie, ktoré medzi nami zostal až doteraz. S neistotou v srdci som prerušila aj posledný kontakt medzi nami. Zvládla som to.

 

Spomienky…

Už sa schyľovalo k jednej hodine po polnoci. Únava ma otupovala čím ďalej, tým viac, ale vedela som, že  nemôžem prestať. Potrebovala som sa zbaviť všetkého, čo mi ťa propimínalo. Okamžite som si vymazala všetky správy, fotky, videá. Všetko to prebehlo veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že som nad tým ani nestihla uvažovať. Možno to robila naivita, ktorá si myslela, že ako náhle sa zbavím dôkazov o ňom, zbavím sa aj spomienok. Možno to bola zlosť, ktorá vo mne vrela…

zdroj: pexels.com

Znova som sa kráčala smerom k miestnemu klubu. Bola som pevne rozhodnutá, že tam strávim dnešnú noc a nechám tam všetko zlé, čo ma doteraz dusilo. Ráno rany odnáša. Aspoň som v to tajne dúfala. Najprv som rozmýšľala nad tvrdým alkoholom, ktorý ľudia tak masívne používajú na to, aby zabudli. Ja som však nikdy nebola jedna z tých.. Ale možno na tom niečo bude.

Prišla som pred klub, ktorého nápis svietil tak silno, až to začínalo byť nepríjemné. Zrazu som uvidela známe tváre. Hneď sa mi uľavilo. Vedela som, že sa ťa dnes zbavím. Kamarátka mi podala pohár a ja som si odpila. Najprv jeden, potom dva… Neskôr som si začala uvedomovať, čo som spravila. Alkoholom omámený, kyslíkom trochu oživený mozog mi vyslal výstrahu. Nemala by som to robiť. Nemala by som, ale ako inak som sa ťa mala zbaviť?

Hviezdy

Po dvoch hodinách strávených v klube na parkete som vyšla von. Konečne čerstvý vzduch. Pozrela som sa na oblohu. Stále po slnku nebolo ani náznaku. Znova som si spomenula na naše spoločné noci. Nedalo sa inak. Pripomenulo mi to však, že nesmiem robiť kvôli tebe zúfalé veci. Alkohol bol jednou z nich. Neznášala som ho. Videla som v ňom len chvíľkovú úľavu, a tú som považovala za zbytočnú.

Stále som však cítila tvoju prítomnosť na mne. Začínalo ma to štvať. Pozrela som sa na oblohu druhý krát. Bola plná maličkých bodiek, ktoré svietili tak nádherne a nevinne. Zavrela som oči a začala som premieňať každú jednu spomienku na jednu z nich. Postupne sa premenili všetky naše spomienky v hviezdy na nebi, ako tajné priania. Zakaždým, keď jedna spadla, želala som si, aby sa to splnilo znova, avšak už nie s tebou…

Začala som cítiť, ako sa postupne kúsky môjho srdca lepia k sebe. Nie som si istá, či mi ako lepidlo poslúžil alkohol, ale uvedomovala som si, že je to na dobrej ceste. Posledný krát som sa pozrela na nebo.

Neviem, či sa mi to zdalo alebo to bolo ozajstné, no hviezdy na ňom žiarili oveľa jasnejšie. Vedela som, že dokážeš so mnou spraviť nemožné, ale myšlienka na to, že dokážes rozjasniť celú oblohu ma rozosmiala. Teraz už som bola pokojná. Cítila som, že som sa zbavila aj posledného kúsku teba. Usmiala som sa a potichu som dodala: ,,Ďakujem a zbohom.“

 

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.