Po­ve­dať „zbo­hom“ je nie­kedy ne­vy­hnutné. Je pravda, že po­tom, čo si nie­komu po­ve­dala „ahoj“ a pus­tila si ho do svojho ži­vota, to môže byť ťažké.

Konce však ča­sto­krát zna­me­najú nové za­čiatky. Uve­do­mila som si to už dávno, všetci sa me­nia. Hlavne ľu­dia. Je­diný roz­diel je v tom, ako dlho zo­stanú v tvo­jom ži­vote – týž­deň, me­siac, rok… Keď máme šťas­tie, stoja pri nás  stále a vá­žime si ich. Av­šak ľu­dia, kto­rých si vá­žime naj­viac od­išli ako prví.

Mys­lela som si, že je to v po­riadku. Že zo­stať sama je v po­riadku a je to bežný ko­lo­beh ži­vota. Že mu­sím mať stále dvere ot­vo­rené, aby som ča­kala na tých správ­nych ľudí.

Ale… je to pravda?

Každé „zbo­hom“ zna­mená smú­tok, je to osa­me­losť a ob­rov­ská bo­lesť. Za­ne­cháva v tebe otázky o tvo­jej is­tote, hod­note a dô­le­ži­tosti.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Sa­moz­rejme, nie je to v po­riadku. Ni­kdy to ne­bude v po­riadku, ne­ne­chaj sa utá­pať v bo­lesti, smútku a sa­mote.

A tak­tiež by si mala ve­dieť, že nie je v po­riadku, ak brá­niš svojmu oko­liu v tom, aby ťa ro­bili šťast­nou. Mala by si ve­dieť, že v kaž­dom konci sa za­čína nový za­čia­tok. Nová etapa tvojho ži­vota. 

Či už ťa opus­til pria­teľ. 

Či už ťa opus­tila pria­teľka a ka­ma­ráti. 

Či už ťa opus­til nie­kto z ro­diny. 

Osud umož­ňuje, aby sa veci diali z ne­ja­kého dô­vodu. Možno to na­ozaj te­raz ne­zis­tíme, ale čo ak by si zo­stala s pria­te­ľom, ktorý by ťa ne­skôr pod­vie­dol? Čo ak by si mala pria­teľky, ktoré by ťa zra­dili a oho­vá­rali?

S roz­lúč­kou ešte nič ne­končí. Na­ozaj. Viem, že si zlo­mená a smutná, z toho, čo sa stalo. Ale ča­som bu­deš zase po­kra­čo­vať a rásť.

Ži­vot ti má ešte toľko toho po­núk­nuť. Vrá­tane ľudí, ktorí budú o teba na­ozaj stáť. Ktorí vy­na­lo­žia úsi­lie, aby zo­stali v tvo­jom ži­vote. 

„Ľu­dia, ktorí ne­budú mať od­vahu byť v tvo­jom ži­vote tam ni­kdy ne­budú a ľu­dia, kto­rým od­vaha ne­chýba sa do tvojho ži­vota do­stanú po kaž­dej ceste. „

 

Zdroj: thought­ca­ta­log.com

Komentáre