Roz­chod. Tá ška­redá vec, ktorá tak bolí. Dievča ob­zvlášť. Dievča, ktoré do vzťahu vlo­žilo všetko, ob­zvlášť na druhú. „Keby som už ni­kdy ni­koho ne­mi­lo­vala tak, ako som mi­lo­vala teba, to by bola úľava.“ Pre­tože teba som mi­lo­vala na­ozaj veľmi. Ale ja som taká, buď dám všetko alebo rad­šej ne­dám nič. Pre mňa jed­no­du­cho ne­exis­tuje žiadne me­dzi, na čo je také me­dzi? Láska nie je hra, láska by sa ne­mala skú­šať. Láska buď je, alebo nie je. A ak nie je, tak mne, tebe, nám diev­ča­tám, ktoré stále ľú­bime, ne­zos­táva nič iné, len sa s tým jed­no­du­cho zmie­riť. Ísť ďa­lej pre NAŠE vlastné šťas­tie.

Ne­mô­žem po­ve­dať, že som ne­šťastná. Ale priala by som si byť šťastná. Tak na­ozaj, vieš, ako to mys­lím. Takže by som chcela pre­stať cí­tiť to, čo stále cí­tim, keď na teba po­mys­lím. Vlastne by som na teba chcela pre­stať mys­lieť ako na osobu, ktorú ľú­bim viac ako len ka­ma­rát­sky. Úplne na­ozaj­sky-na­ozaj by som chcela byť iba tvo­jou ka­ma­rát­kou. Lenže som na­šej láske dala všetko a tak mi te­raz ne­zos­talo nič. Nie je to fér, ne­mys­líš? Ale nie, nech­cem sa ľu­to­vať. Ne­ho­vo­rím, že sa mi (na­ozaj veľmi v pre­ne­se­nom vý­zname vy­jad­rené) v prvé dni, týždne, (me­siace?) nech­celo zo­mrieť, ale na­šla som v sebe silu. A za presne túto silu samú seba veľmi ob­di­vu­jem. Nie je han­bou, po­chvá­liť sa. A ja sa chvá­lim a na­ozaj som pyšná, ako som s tou ob­rov­skou túž­bou po tvo­jej láske, po tebe ce­lom, do­ká­zala bo­jo­vať. A stále bo­ju­jem. Pre­tože ťa stále ľú­bim.

Pre­tože ty nie si zlý člo­vek. Keby si bol, bolo by to pre mňa oveľa jed­no­duch­šie. Lenže, čo v tomto ži­vote je jed­no­du­ché, že? Jednu dobu som si mys­lela, že ma to pre­šlo. Cí­tila som sa zrazu tak na­ozaj dobre, tak oslo­bo­dzu­júco, asi šťastne. Ne­viem, ale to chvíľ­kové ob­do­bie, ako z ni­čoho nič prišlo, ta­kisto z ni­čoho nič od­išlo. A znova som sa pri­chy­tila pri tom, ako na teba mys­lím s lás­kou. Ja už ne­viem, nie­kedy kvôli tomu pla­čem, nie­kedy si na­ho­vá­ram, že sku­toč­nosť, že to stále cí­tim tak in­ten­zívne, musí niečo zna­me­nať. A nie­kedy sa cí­tim ako blá­zon. Pre­tože tá láska, ktorá me­dzi nami bola, ani pri­naj­men­šom ne­bola oby­čajná. Asi preto ťa stále ľú­bim..

Komentáre