Cítila sa tak slabá a silná zároveň. Rozmýšľala chladnou hlavou a vedela, že on nie je ten, ktorého by ľúbila. Napriek tomu ju ale sklamalo, ako rýchlo zahodil šancu sa ním stať. Nič ju nesklamalo viac ako opäť ten pocit, keď sa na ňu niekto „vykašľal“. Prečo? Prečo ti dával nádej a potom ju len tak zahodil, keď si možno už trochu začala myslieť, že to vypadá fajn.
Bola tak zúfalá, a tak zúfalo potrebovala niekoho, na koho sa môže spoľahnúť. Teraz by najradšej svoje srdce zahodila do ruky komukoľvek, len aby mala pocit, že na nej niekomu záleží. Dala by všetko pre to, aby mohla pocítiť ten pocit. Pocit byť milovaná aj niekým iným, ako mačkami, ktoré jej každý deň skákali do okna. Čo by dala za to, aby sa jej niekedy na okne zjavila nie len mačka, ale tvár niekoho, kto by na ňu hľadel ako na anjela. Chce až tak veľa?
Na svete žije cez 8 miliárd ľudí, a predsa sa cítila ako keby bola na tomto svete sama. Bez všetkého. Bez toho, kto by ju naozaj mal rád. Aká je šanca, že ju niekto z týchto 8 miliárd ľudí bude skutočne ľúbiť? Po týchto momentoch má pocit, že tá šanca neexistuje. Čo všetko by teraz zapredala len pre jedno objatie. Pre jeden bozk na čelo, či tulipán.
Chce len zažiť to, čo zažíva asi 70% ľudí na tejto planéte. Rozhádzané vnútornosti pri pohľade na niekoho, kto by ju urobil šťastnou viac, než je. 30 minútovú prípravu seba samej pre jeho pochvalu o tom, aká je nádherná. Samozrejme, povedal by jej to aj ráno pri vstávaní, kedy by zaslintala celý vankúš a nemala dokreslené obočie. On by jej aj napriek tomu povedal, že je nádherná. Tieto maličkosti by jej otočili deň o 360 stupňov. Túžila po tom celým svojím srdcom, a napriek tomu vedela, že tak skoro sa toho nedočká. Vedela to, pretože aj keby sa zjavil niekto, hneď by odišiel. Tak to bolo vždy.
Nikdy nikto neprišiel s tým, že by ju chcel urobiť šťastnou. Možno to tak zo začiatku vyzeralo, ale hneď potom, ako ju pomaly začali spoznávať, odišli. Nikto nechápal jej humoru. Nikto nepochopil význam jej viet. Nikto to ani nechcel a ani sa o to nesnažil.
Hneď u každého stratila záujem, len preto, lebo bola iná. Niekedy až absolútne trápna, ale jej to nevadilo. Nikto nedokázal pochopiť to, aká je, že sa na nikoho nehrá. A tak vždy, keď sa náhodou niekto objavil, nevenovala tomu už skoro žiadnu pozornosť. Hneď vedela, že do týždňa ho prestane zaujímať. Nič si z toho nerobila, ale zároveň občas prišli tie chvíle, kedy sa neustále samej seba pýtala, čo je na nej také zlé? Je to jej vlasmi alebo jej slovami? Je to jej úsmevom?
V nejeden večer na ňu prišiel ten pocit, kedy plakala do vankúša a neznášala sa za to, že nedokáže byť iná. Nech sa akokoľvek snaží zmeniť a zmeniť svoju povahu, jednoducho to nejde. Alebo nechce? Neustále ubezpečovania svojich kamarátok o chvíli, kedy príde niekto, kto ťa bude mať rád takú, aká si. No nie. Už tomu neverila, pretože stále len niekto, kto sa na prvý pohľad zdá, že áno, to je on, a potom ťa prekvapí výkrikom: Zmeň sa!
Prestala premýšľať o tom, žeby v bližšej budúcnosti, prišiel niekto, kto by videl jej chyby, ale neboli by pre neho dôležité. Prestala o tom uvažovať a prestala veriť. Pretože, len v tých chvíľach, kedy verila, všetko skončilo. A tak skončila jej viera, ktorá k ničomu neviedla. Nepotrebovala ju. Nepotrebovala upokojujúce hlášky svojich kamarátok. Vystačila si sama so svojimi prednosťami, v ktorých nevystupoval nikto iný, okrem nej samej.
Zdala sa tak sebecká? Vôbec to tak nebolo. Len začala uvažovať o tom, že nie všetko je o láske dvoch ľudí, ktorí sa ľúbia takí, akí sú. Svet nie je o tomto. Svet je o tom, ako si ho vybudujete s vami stanovenými prioritami. Ona mala vo svojich prioritách prvoradú zaľúbenosť a lásku. Teraz jej to tak už nepríde.
Láska je niekde dole pod čiarou. Zatiaľ. Ale hneď ako uvidí niekoho, kto bude o jej lásku bojovať, zmení svoje priority. Bude si to avšak šetriť dovtedy, kým naozaj nenájde toho pravého.
Pretože napriek tomu, že sa cíti prázdna a nepodstatná, dúfa v lásku s rozprávkovým koncom…
