Cí­tila sa tak slabá a silná zá­roveň. Roz­mýš­ľala chlad­nou hla­vou a ve­dela, že on nie je ten, kto­rého by ľú­bila. Na­priek tomu ju ale skla­malo, ako rýchlo za­ho­dil šancu sa ním stať. Nič ju ne­s­kla­malo viac ako opäť ten po­cit, keď sa na ňu nie­kto „vy­kaš­ľal“. Prečo? Prečo ti dá­val ná­dej a po­tom ju len tak za­ho­dil, keď si možno už tro­chu za­čala mys­lieť, že to vy­padá fajn.

Bola tak zú­falá, a tak zú­falo po­tre­bo­vala nie­koho, na koho sa môže spo­ľa­hnúť. Te­raz by naj­rad­šej svoje srdce za­ho­dila do ruky ko­mu­koľ­vek, len aby mala po­cit, že na nej nie­komu zá­leží. Dala by všetko pre to, aby mohla po­cí­tiť ten po­cit. Po­cit byť mi­lo­vaná aj nie­kým iným, ako mač­kami, ktoré jej každý deň ská­kali do okna. Čo by dala za to, aby sa jej nie­kedy na okne zja­vila nie len mačka, ale tvár nie­koho, kto by na ňu hľa­del ako na an­jela. Chce až tak veľa?

Na svete žije cez 8 mi­liárd ľudí, a predsa sa cí­tila ako keby bola na tomto svete sama. Bez všet­kého. Bez toho, kto by ju na­ozaj mal rád. Aká je šanca, že ju nie­kto z týchto 8 mi­liárd ľudí bude sku­točne ľú­biť? Po týchto mo­men­toch má po­cit, že tá šanca ne­exis­tuje. Čo všetko by te­raz za­pre­dala len pre jedno ob­ja­tie. Pre je­den bozk na čelo, či tu­li­pán.

Chce len za­žiť to, čo za­žíva asi 70% ľudí na tejto pla­néte. Roz­há­dzané vnú­tor­nosti pri po­hľade na nie­koho, kto by ju uro­bil šťast­nou viac, než je. 30 mi­nú­tovú príp­ravu seba sa­mej pre jeho po­chvalu o tom, aká je nád­herná. Sa­moz­rejme, po­ve­dal by jej to aj ráno pri vstá­vaní, kedy by za­slin­tala celý van­kúš a ne­mala do­kres­lené obo­čie. On by jej aj na­priek tomu po­ve­dal, že je nád­herná. Tieto ma­lič­kosti by jej oto­čili deň o 360 stup­ňov. Tú­žila po tom ce­lým svo­jím srd­com, a na­priek tomu ve­dela, že tak skoro sa toho ne­dočká. Ve­dela to, pre­tože aj keby sa zja­vil nie­kto, hneď by od­išiel. Tak to bolo vždy.

Ni­kdy ni­kto ne­pri­šiel s tým, že by ju chcel urobiť šťast­nou. Možno to tak zo za­čiatku vy­ze­ralo, ale hneď po­tom, ako ju po­maly za­čali spoz­ná­vať, od­išli. Ni­kto ne­chá­pal jej hu­moru. Ni­kto ne­po­cho­pil vý­znam jej viet. Ni­kto to ani nech­cel a ani sa o to ne­sna­žil.

Hneď u kaž­dého stra­tila zá­u­jem, len preto, lebo bola iná. Nie­kedy až ab­so­lútne trápna, ale jej to ne­va­dilo. Ni­kto ne­do­ká­zal po­cho­piť to, aká je, že sa na ni­koho nehrá. A tak vždy, keď sa ná­ho­dou nie­kto ob­ja­vil, ne­ve­no­vala tomu už skoro žiadnu po­zor­nosť. Hneď ve­dela, že do týždňa ho pre­stane zau­jí­mať. Nič si z toho ne­ro­bila, ale zá­ro­veň ob­čas prišli tie chvíle, kedy sa ne­us­tále sa­mej seba pý­tala, čo je na nej také zlé? Je to jej vlasmi alebo jej slo­vami? Je to jej úsme­vom?

V ne­je­den ve­čer na ňu pri­šiel ten po­cit, kedy pla­kala do van­kúša a ne­zná­šala sa za to, že ne­do­káže byť iná. Nech sa ako­koľ­vek snaží zme­niť a zme­niť svoju po­vahu, jed­no­du­cho to nejde. Alebo nechce? Ne­us­tále ubez­pe­čo­va­nia svo­jich ka­ma­rá­tok o chvíli, kedy príde nie­kto, kto ťa bude mať rád takú, aká si. No nie. Už tomu ne­ve­rila, pre­tože stále len nie­kto, kto sa na prvý po­hľad zdá, že áno, to je on, a po­tom ťa prek­vapí vý­kri­kom: Zmeň sa!

Pre­stala pre­mýš­ľať o tom, žeby v bliž­šej bu­dúc­nosti, pri­šiel nie­kto, kto by vi­del jej chyby, ale ne­boli by pre neho dô­le­žité. Pre­stala o tom uva­žo­vať a pre­stala ve­riť. Pre­tože, len v tých chví­ľach, kedy ve­rila, všetko skon­čilo. A tak skon­čila jej viera, ktorá k ni­čomu ne­viedla. Ne­pot­re­bo­vala ju. Ne­pot­re­bo­vala upo­ko­ju­júce hlášky svo­jich ka­ma­rá­tok. Vy­sta­čila si sama so svo­jimi pred­nos­ťami, v kto­rých ne­vy­stu­po­val ni­kto iný, ok­rem nej sa­mej.

Zdala sa tak se­becká? Vô­bec to tak ne­bolo. Len za­čala uva­žo­vať o tom, že nie všetko je o láske dvoch ľudí, ktorí sa ľú­bia takí, akí sú. Svet nie je o tomto. Svet je o tom, ako si ho vy­bu­du­jete s vami sta­no­ve­nými pri­ori­tami. Ona mala vo svo­jich pri­ori­tách pr­vo­radú za­ľú­be­nosť a lásku. Te­raz jej to tak už ne­príde.

Láska je nie­kde dole pod čia­rou. Za­tiaľ. Ale hneď ako uvidí nie­koho, kto bude o jej lásku bo­jo­vať, zmení svoje pri­ority. Bude si to av­šak šet­riť do­vtedy, kým na­ozaj ne­nájde toho pra­vého.

Pre­tože na­priek tomu, že sa cíti prázdna a ne­pod­statná, dúfa v lásku s roz­práv­ko­vým kon­com…

Komentáre