Na kon­če­koch svo­jich prs­tov ešte stále niečo cí­tiš. Ne­vieš, či sú to do­tyky jeho rúk alebo spo­mienka na jeho vlasy, v kto­rých si sa toľko pre­hŕňala. Ten po­cit ťa ale na­pĺňa a za­pla­vuje… Ani sama ne­vieš čím. Pri­vo­niaš si k tričku, čo si mala včera na sebe. Je ním celé na­siak­nuté. Jeho vô­ňou. Tou vô­ňou, ktorá ťa núti ro­biť veci, ktoré od seba ne­ča­káš. Ktoré od teba ni­kto ne­čaká. No ty sa však ne­vieš ovlá­dať.

Spo­mí­naš si na vče­rajší ve­čer. Na za­par­ko­vané auto me­dzi ga­rá­žami pa­ne­lá­kov a pus­tené rá­dio. Na za­ro­sené okná a vy­dý­chaný vzduch. Na neho. Bolo to vaše prvé stret­nu­tie. Síce ani ne­vieš ako si sa na ňom ocitla, ale zrazu si tam se­dela vedľa neho. Nič si od toho ne­ča­kala. Však si ani ne­mohla. Ne­mala.

afc01f800bba1d73004a069898564d51

foto: pin­te­rest.com

Te­raz sa však sna­žíš vy­ba­viť si každý de­tail, aby si na nič ne­za­budla. Aby to všetko zo­stalo v tvo­jej hlave. Tajne uväz­nené. Aby to bolo tvoje malé ta­jom­stvo, ktoré si mohla takto znovu pre­žiť. Celé to však pre­bu­dilo v tebe také emó­cie, o kto­rých si ani ne­ve­dela. V hlave si všetko pre­hrá­vaš a opa­ku­ješ. Po­ze­ráš sa na neho, hoci s te­bou nie je. Máš ho pred očami a chceš sa ho dot­knúť. Prejsť mu ru­kou po tvári, za­bo­riť si prsty do vla­sov, ob­jať ho. Ne­spra­víš však nič. Presne tak ako včera. Ča­káš na to, čo urobí on.

On sa však na teba len nemo po­zerá a roz­mýšľa. Vie, že je ne­správne, že si prišla, ale to, že si tu, zrejme, niečo zna­mená. Chytí ťa za ruku a v tebe sa rozp­rúdi krv. Srdce ti chce zrazu vy­sko­čiť z hrude a zi­mom­riavky ti be­hajú po ce­lom tele. Ne­vieš, kam sa máš po­zrieť, a tak po­ze­ráš na svoje čižmy, z kto­rých sa po­maly roz­tápa sneh. Uhý­baš po­hľa­dom a pri tom tak tú­žiš po­zrieť sa mu do očí a niečo po­ve­dať. Ne­tu­šíš však čo…

Za­tiaľ po­loží aj druhú ruku na tú tvoju. Te­raz si už v za­jatí. Za­pla­vuje ťa teplo. Jemne ťa po­škrabká na dlaní a opa­kom ruky sa do­týka tvojho stehna, na kto­rom máš ruku po­lo­ženú. Až te­raz si to uve­do­mu­ješ. Strh­neš sa, od­tiah­neš ruku, no vzá­pätí ju vra­ciaš späť. Lebo tak ti bolo dobre. On sa na teba po­zrie a vaše oči sa pr­vý­krát tak sku­točne stretnú. V tých tvo­jich je strach, no zá­ro­veň túžba. Tej sa však za­čí­naš báť.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
ac7d64d1af6522addfbf25a22c911939

foto: pin­te­rest.com

Zrazu sa k tebe na­kloní a ty za­cí­tiš tú vôňu, ktorá ťa te­raz máta a nedá ti naňho ne­mys­lieť. Jeho ruka zrazu opúšťa tú tvoju a blíži sa k tvo­jej tvári. Jemne ti prejde dla­ňou po líci, od­hr­nie ti vlasy, ktoré ti za­krý­vajú  tvár, pri­čom sa ti stále po­zerá do očí. Vi­díš však na ňom, že sa roz­ho­duje. Nie je si istý tým, čo ide uro­biť. V tom však cí­tiš jeho prsty na svo­jom krku a naj­rad­šej by si kri­čala, pre­tože už ne­vieš zvlád­nuť ná­por tých emó­cií, ktoré sa v tebe za tú chvíľu na­hro­ma­dili. Uhý­baš očami, usmie­vaš sa. Te­raz už obi­dvaja viete, čo bude na­sle­do­vať, ale ni­kto to ne­priz­náva. Všetko sa deje tak rýchlo. Sna­žíš sa za­sta­viť čas alebo ho as­poň spo­ma­liť, lebo vieš, že niečo také pekné sa už dlho ne­zo­pa­kuje.

Delí vás od seba už len pár cen­ti­met­rov a ty za­čí­naš rýchlo dý­chať. On je až prek­va­pivo po­kojný. Ešte cí­tiš ako si ťa ru­kou pri­tiahne a po­tom už máš v hlave práz­dno. Boz­káva ťa. Najprv len jemne, zľahka. Chvíľu sa bo­jíš za­vrieť oči, pre­tože vieš, že to so se­bou niečo pri­náša. Na­ko­niec ich však pri­vrieš a bozk mu opä­tu­ješ. Už nech­ceš pre­stať, ale vieš, že mu­síš, pre­tože tvoja ruka sa za­plietla do jeho vla­sov. Te­raz sa pre zmenu bo­jíš oči ot­vo­riť, preto sa po­maly od­tiah­neš a usme­ješ sa. Chvíľku je v aute ti­cho. Také to trápne ti­cho, kedy vám obom ide v hla­vách mi­lión myš­lie­nok, mi­lión slov, ale ani jedno nie je správne pre tento mo­ment…

foto: pexels.com

foto: pe­xels.com

Ok­rem hľa­da­nia správ­nych slov ne­na­chá­dzaš ani tie ne­správne. Proste niet slov, ktoré by vy­stihli vče­rajší ve­čer. Ot­vá­raš oči. Oci­táš sa vo svo­jej po­steli a už na prs­toch pre­stá­vaš cí­tiť jeho do­tyky. Po­maly pr­cha­júca vo­ňavka z trička je to po­sledné, čo ti na vče­raj­šok os­talo. Všetko sa jed­no­du­cho pre­me­nilo na spo­mienku. Spo­mienku, na ktorú nie­lenže smieš, ale aj mu­síš za­bud­núť… 

Komentáre