Bol si tu s nami, pre nás. Vždy, keď sme po­tre­bo­vali po­moc, keď sme po­tre­bo­vali po­ra­diť. Keď sme po­tre­bo­vali po­čuť, že to zvlád­neme, že na to máme, len sa mu­síme po­su­núť ďa­lej.

Viem, že ťa už ni­kdy nič v ži­vote ne­na­hradí a bol si pre mno­hých in­špi­rá­ciou. A aj bu­deš. Za­ne­chal si tu svoju stopu. Pre nás všet­kých. Vieš, je me­dzi nami veľa ľudí, ktorí ne­hľa­dia len na seba, ale aj niečo ro­bia. Sú skve­lými umel­cami, spi­so­va­teľmi, li­te­rátmi, ľuďmi. A aj cez to všetko, o nich nie­kedy nič ne­vieme. Až na tom konci, keď sa je­den cyk­lus ži­vota skončí.

Až vtedy po­cho­píme, čo sme stra­tili, čo sa v člo­veku skrý­valo. Aký ta­lent v jeho duši pre­bý­val, a čo chcel to­muto svetu za­ne­chať a od­ká­zať. Až vtedy nám to dôjde a smú­time nad stra­tou.

Až vtedy, ako keby po­cho­píme, ako sa to všetko do­káže oto­čiť. V jed­nej se­kunde. V tú chvíľu sa nám stratí zem pod no­hami, za­staví sa čas a my sme spú­taní nie­kde me­dzi dvoma svetmi. Tým na­šim a tým, čo ne­vi­díme. Pre­stá­vame vní­mať, sme len nie­kde tam, upro­stred toho dia­nia.

Len tam sme. Len exis­tu­jeme. Dý­chame. Vy­dy­chu­jeme. Pla­čeme. Ne­chá­vame emó­cie vy­plá­vať na po­vrch. Vy­drať po­tlá­čaný vzlyk. A len tam sme. Len dý­chame. Len ži­jeme ži­vot, ktorý vie veľmi rýchlo skon­čiť. V je­den mo­ment. V jednu chvíľu.
Ne­zá­le­žiac od toho, čím sme boli, čo zlé sme spra­vili, akými zly­ha­niami sme si pre­šli.

Boli sme tu, exis­to­vali sme. A na tom zá­leží. Na tom, čo sme tu po sebe za­ne­chali, čo sme spra­vili pre dru­hých, nie­len pre seba. A že sme mali cieľ spra­viť ľudí okolo seba a svoju ro­dinu šťast­nými, a tento svet o niečo zne­si­teľ­nej­ším. A na tom zá­leží naj­viac.

Vždy nie­kto ostane, kto smúti, plače. Bo­lesť je silná, ale ešte sil­nej­šia je tá strata, ktorá bolí naj­viac. A je zná­so­bená po­citmi a ve­de­ním, že to ne­bol len nie­kto. Že to ne­bol len ne­jaký člo­vek, ale ten člo­vek, ktorý bo­jo­val, ší­ril po­ve­do­mie aj v ťaž­kých ča­soch a ne­pres­tá­val sní­vať, že raz bu­deme žiť v pek­nom svete, a že sa ne­bude mu­sieť báť.
To všetko si spl­nil. A až do konca si bo­jo­val sta­točne.

Preto po­zorne sle­duj naše kroky, kto­rými ťa bu­deme na­sle­do­vať a ďa­lej pra­co­vať na tom, aby sme boli as­poň sčasti ako ty. 

Komentáre