Sklamanie. Zmarenie nejakých nádejí. Niečo trpké. Bolestné. Aj takáto je jeho pravá tvár. Poznáš ho ty, poznám ho ja. Druhy sklamania sú rôzne. Sklamanie z veľkých očakávaní, zo zlyhania, z neúspechu, z viery v niekoho. Môže byť malé či veľké. Či už je sklamanie také alebo také, v každom prípade nás poznačí a niečomu naučí. Áno, táto lekcia nás stojí veľa. Kopu prebdených nocí, kedy nemôžeme prestať rozmýšľať. More bolestivých sĺz, ktoré stekajú po lícach. Nespočetne veľkých očakávaní, po ktorých nasleduje bolestivý pád.

unsplash.com

Keď ťa niekto sklame, je to ako rana priamo do srdca. Nie taká, ako ju opisujú vo filmoch. Srdce sa nerozbije na milión kúskov ani nezamrzne. Iba sa ti rozbúši, silnejšie ako kedykoľvek predtým. Búšenie sa presunie do hlavy a tam duní a bolí. Núti ťa premýšľať, kde si urobila chybu.

Ty, nik iný. No nakoniec neprídeš na nič konkrétne. Aj tak máš však pocit viny. Chýba ti ten, čo zradil. Chýba i keď by nemal. Vieš, že aj ty chýbaš jemu, no i napriek tomu netušíš, čo sa pokazilo a ten pocit prázdnoty sa šíri. Stále dookola oblieha tvoje telo.

Rastie v tebe hnev, bezmocnosť a snaha čosi vrátiť. Čosi, o čom už teraz vieš, že nebolo správne. Potrebuješ človeka, čo ti ublížil. Čosi s ním odišlo, čosi čo ti teraz chýba. Nejaká tajná časť pľúc alebo niečo, čo ťa uspokojuje a hovorí, že nie si jediná divná.

Možno ti skutočne chýba len bolesť. Pretože aj na tú si človek dokáže zvyknúť, hoci je to strašná predstava. A nakoniec to všetko prestane dávať zmysel a zrazu sa ti rozutekajú po tvári slzy. Nedokážeš ich ovládať. Uvedomíš si, že ťa ten druhý sklamal. Viditeľne, citeľne, jasne, tak, že vieš, že si to nedomýšľaš.

pexels.com

A tak ležíš a plačeš. Plačeš a čakáš, že spolu so slzami odíde aj bolesť, ktorú cítiš. No ona neprichádza. Práve naopak. Zväčšuje sa, až máš pocit, že ťa úplne zadusí.

Komentáre