Skla­ma­nie. Zma­re­nie ne­ja­kých ná­dejí. Niečo tr­pké. Bo­lestné. Aj ta­káto je jeho pravá tvár. Po­znáš ho ty, po­znám ho ja. Druhy skla­ma­nia sú rôzne. Skla­ma­nie z veľ­kých oča­ká­vaní, zo zly­ha­nia, z ne­ús­pe­chu, z viery v nie­koho. Môže byť malé či veľké. Či už je skla­ma­nie také alebo také, v kaž­dom prí­pade nás po­značí a nie­čomu na­učí. Áno, táto lek­cia nás stojí veľa. Kopu pre­bde­ných nocí, kedy ne­mô­žeme pre­stať roz­mýš­ľať. More bo­les­ti­vých sĺz, ktoré ste­kajú po lí­cach. Ne­spo­četne veľ­kých oča­ká­vaní, po kto­rých na­sle­duje bo­les­tivý pád.

unsp­lash.com

Keď ťa nie­kto sklame, je to ako rana priamo do srdca. Nie taká, ako ju opi­sujú vo fil­moch. Srdce sa ne­roz­bije na mi­lión kús­kov ani ne­za­mrzne. Iba sa ti roz­búši, sil­nej­šie ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Bú­še­nie sa pre­su­nie do hlavy a tam duní a bolí. Núti ťa pre­mýš­ľať, kde si uro­bila chybu.

Ty, nik iný. No na­ko­niec ne­prí­deš na nič kon­krétne. Aj tak máš však po­cit viny. Chýba ti ten, čo zra­dil. Chýba i keď by ne­mal. Vieš, že aj ty chý­baš jemu, no i na­priek tomu ne­tu­šíš, čo sa po­ka­zilo a ten po­cit práz­dnoty sa šíri. Stále do­okola ob­lieha tvoje telo.

Ras­tie v tebe hnev, bez­moc­nosť a snaha čosi vrá­tiť. Čosi, o čom už te­raz vieš, že ne­bolo správne. Po­tre­bu­ješ člo­veka, čo ti ub­lí­žil. Čosi s ním od­išlo, čosi čo ti te­raz chýba. Ne­jaká tajná časť pľúc alebo niečo, čo ťa uspo­ko­juje a ho­vorí, že nie si je­diná divná.

Možno ti sku­točne chýba len bo­lesť. Pre­tože aj na tú si člo­vek do­káže zvyk­núť, hoci je to strašná pred­stava. A na­ko­niec to všetko pre­stane dá­vať zmy­sel a zrazu sa ti roz­ute­kajú po tvári slzy. Ne­do­ká­žeš ich ovlá­dať. Uve­do­míš si, že ťa ten druhý skla­mal. Vi­di­teľne, ci­teľne, jasne, tak, že vieš, že si to ne­do­mýš­ľaš.

pe­xels.com

A tak le­žíš a pla­češ. Pla­češ a ča­káš, že spolu so sl­zami od­íde aj bo­lesť, ktorú cí­tiš. No ona ne­pri­chá­dza. Práve na­opak. Zväč­šuje sa, až máš po­cit, že ťa úplne za­dusí.

Komentáre