Bola si mla­dučká štu­dentka a mala si tesne pred ma­tu­ri­tou. Bola si plná snov, ná­dejí a ide­álov. Tvoj ži­vot bol gom­bička a je­di­ným ne­vy­rie­ši­teľ­ným prob­lé­mom bolo, na­učiť sa 3 strany z pod­ni­ko­vej eko­no­miky, pre­tože si ve­dela, že tá „prí­sna profka“ bude tvo­jou ce­lo­ži­vot­nou trau­mou, na ktorú ni­kdy ne­za­bud­neš.

Ča­kala si, kedy toto otravné ob­do­bie cho­de­nia do školy a ne­ko­neč­ných do­má­cich úloh skončí. Po skúške do­spe­losti si sa cí­tila, že by ťa mal nie­kto mi­ni­málne oce­niť No­be­lo­vou ce­nou. Vždy si tvr­dila, že ni­kdy z úst ne­vy­pus­tíš vetu: „Tie krásne štu­dent­ské časy, ako rada by som sa tam vrá­tila.“

30 roč­ných ľudí si po­va­žo­vala za vy­zretú a ustá­lenú ge­ne­rá­ciu. Dnes, keď sama po­maly sto­jíš pred pra­hom vlast­nej 30tky máš po­cit, že všetko je akosi inak, ako si si to vy­sní­vala.

View this post on Ins­ta­gram

What the thun­der brought.

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

Čo sa stalo? Prišla tr­pká chuť do­spe­losti. Ob­do­bia, kedy si zis­tila, že všetky pred­stavy sa akosi uto­pili v re­a­lite. V re­a­lite sku­toč­nej do­spe­losti.

Keď zis­tíš, že práca ti za­be­rie oveľa viac času a ener­gie ako škola, kde si bola s ka­ma­rátmi. Že­nieš sa za pe­niazmi alebo ka­ri­é­rou, aby si za­pla­tila ná­jom a bola se­bes­tačná, keď zis­tíš, že ka­ma­ráti nie sú ka­ma­rátmi, a že ro­dina a sku­toční pria­te­lia sú na­ozaj vzácni. Kedy pre­sta­neš mať zá­u­jem o ob­div ľudí, ktorí za to ne­stoja a svoj čas si za­čneš vá­žiť oveľa, oveľa viac. Ob­do­bie, kedy za­čneš hľa­dať samú seba, ak si ne­mala to šťas­tie, že sa ti to po­da­rilo skôr.

Po­ze­ráš okolo seba, ako sa všetci tvoji ro­ves­níci berú, sta­vajú domy, ku­pujú byty a za­kla­dajú ro­diny.

A ty? Ty sa hľa­dáš. Hľa­dáš sa na pro­fes­nej úrovni, hľa­dáš sa vo vzťa­hoch, v ko­níč­koch a vo všet­kých sme­roch ži­vota, ktoré si mô­žeš pred­sta­viť.

View this post on Ins­ta­gram

Watch me fall.

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

Drahá, ne­ve­šaj hlavu, si do­sta­točne silná žena na to, aby si po­znala vlastnú hod­notu.

Vieš, kto si, a že ešte ne­vieš, kam sme­ru­ješ je úplne v po­riadku. Pod­statné je, že sa sna­žíš o to, aby si to zis­tila. A už te­raz mô­žeš byť na seba hrdá, pre­tože si sa na­priek ne­ko­neč­ným pá­dom vždy zdvihla a išla ďa­lej.

Nie, ne­ob­vi­ňuj sa, skús sa na chvíľku ob­zrieť za seba a s hr­dos­ťou sa za­hľa­dieť, akú cestu si už te­raz pre­šla. Za­stav sa a skús si spo­me­núť na tie dni, kedy si sní­vala o tom, že raz bu­deš stáť tam, kde sto­jíš te­raz. Ne­vzdá­vaj sa, bo­juj a ob­ja­vuj! Mož­ností je ne­ko­nečno, no vedz, že ni­kdy v tom ne­bu­deš sama, pre­tože som v tom s te­bou.

 

Komentáre