Znova se­dím vo vlaku. Cesta sa vle­čie. Ešte ho­dinka a trid­sať šesť mi­nút a bu­dem v meste. V tom meste kde sa vo­ľa­kedy za­čal náš prí­beh. Prí­beh plný čis­tej a úp­rim­nej lásky. Lenže… Bolo to už dávno, ne­chajme to tak. Kaž­dým jed­ným dňom kedy si na­pí­šeme mám po­cit, že som bliž­šie tebe no za to za­bud­nu­tie je nie­kde v ne­do­hľadne. Asi to bude tým, že za­bud­núť nech­cem. Mi­lu­jem každú se­kundu strá­venú s te­bou. Mi­lu­jem každé tvoje vy­slo­vené i ne­vy­slo­vené slovko, každý tvoj úsmev, po­hyb, všetko. Skrátka mi­lu­jem teba. Ale to je te­raz jedno.

Dnešné ráno bolo iné. Vstala som a moja le­ni­vosť nado mnou vy­hrala. Zo­stala som le­žať v po­steli. Po­ma­ličky som pre­chá­dzala jednu so­ciálnu sieť za dru­hou. Nič nové až na pár správ, na ktoré sa mi nech­celo od­pí­sať. Načo. Veď to po­čká.

#Love ❤ via @pas­si­onout #wo­mans­look

A post sha­red by WO­MANS­LOOK RUS­SIA 🇷🇺 (@wo­mans­look) on

Po­lo­žila som te­le­fón pred seba a za­vrela oči. Zrazu mi žbln­klo upo­zor­ne­nie. Ne­možné! Už zase sa to stalo. Se­kundu pred­tým ako si mi na­pí­sal som pre­mýš­ľala nad te­bou a všet­kým čo asi ro­bíš. Po­us­miala som sa. Bola to od­po­veď na nák­res šiat, po kto­rých som už dlho tú­žila ale ni­kde sa ne­dali kú­piť. Za­čali sme vtip­ko­vať. Pre­šlo to však do viet s jem­ným se­xu­ál­nym pod­tó­nom. Ani ne­viem ako no zrazu sme v tom boli. Obaja sme sa šia­lene chceli. Lenže… Nie len cez pís­menká. Tak nor­málne. Dravo. Hneď. Hoci aj na pí­sa­com stole… Viem však, že z mo­jej strany ne­šlo „len o sex“. A tak­tiež viem, že si ma chcel vi­dieť. Tak nor­málne vi­dieť. Ob­jať ma, znova sa cí­tiť tak ako pred­tým. Sám si mi to po­ve­dal. Alebo sa snáď mý­lim?

Take me away 💫 @not­jess­fas­hion #wo­mans­look

A post sha­red by WO­MANS­LOOK RUS­SIA 🇷🇺 (@wo­mans­look) on

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

A tak som pre­mýš­ľala či si sad­nem do vlaku za te­bou. Do toho mesta, kde sa to všetko za­čalo. Celé je to zvláštne ako dvaja ľu­dia, ktorí sa ke­dysi mi­lo­vali zrazu po sebe tú­žia z úplne inej stránky. Teda, v na­šom prí­pade mi­ni­málne je­den z nich.

Ne­máme žiadne pra­vidlá. Mô­žem všetko a ty tiež. Presne tak ako keď sme spolu boli a možno… Možno práve toho sa bo­jím. Pre­tože ak by sme obaja ve­deli, kde sú hra­nice, snáď by som už dávno bola vy­lie­čená z tých sil­ných ci­tov k tebe. A áno, viem, že to nejde. Ale úp­rimne? V kú­tiku duše dú­fam, že na to raz nie­kto vy­nájde tab­letky a ja bu­dem môcť žiť tak ako ty. S tým, že stále bu­deš naj­dô­le­ži­tej­šia osoba v mo­jom ži­vote, no ten­to­krát už bez lásky.

 

Viac mo­jich člán­kov si mô­žeš pre­čí­tať na mo­jom osob­nom blogu http://www.by­riush.sk

Komentáre