Pod slovom maska, sa ukrýva mnoho a mnoho rôznych vecí aj myšlienok. Každý človek na svete, už aspoň raz niečo predstieral. Predstierať sa dá úplne všetko. Človek je tvor, ktorý keď potrebuje, dokáže byť tým najlepším hercom, aký sa kedy na tejto zemi narodil. Máme v sebe niečo, čo nám ,,pomáha“ dostať sa zo zlej situácie alebo zo situácie, kedy nechceme riešiť isté veci. Ľudia po väčšine predstierajú radosť a šťastie. Čo je dosť smutné, no bohužiaľ, v dnešnej dobe je to tak.

Mám jednu otázku, myslíš si, že sa dá predstierať aj smútok? Mám všelijaké teórie, ľudia sú rôzny. Čo si myslíš ty? Skús sa nad tým zamyslieť.

Masky sa stali v našich životoch prirodzeným, povedzme že ,,make-upom“.

Ráno vstaneš, predstavíš si, čo všetko musíš za dnešný deň zvládnuť urobiť. Znova ťa čaká škola, práca, ostatné povinnosti, ktoré máš. Venovať sa rodine, tvoje vlastné problémy, a potom si spomenieš na predošlé dni, veci čo ťa trápia a ťažia, zase ten istý kolobeh tých istých dní. A v tvojom živote sa stále nič nemení. Život je veľký protihráč, niekedy dokáže byť neuveriteľné krásny, taký ľahký, ružovučký, prináša ti len samé radosti. No inokedy vie byť pekne drsný. Namiesto toho, aby sa tvoj život zlepšil, alebo sa aspoň nezhoršil, príde situácia ktorá ťa ešte viac položí na kolená. Ale ty sa snažíš byť silná, máš rodinu a priateľov, ktorým nechceš ublížiť, nechceš im ukázať ako veľmi zle si na tom, a vtedy siahneš po zbrani, ktorá sa volá maska. Tá naša spomínaná maska. Čo by sme bez nej robili?

Ja osobne poznám veľmi veľa ľudí, ktorí taktiež používajú tento ,,make-up“. Za celý život, som na sebe žiaden make-up nemala, no práve tento náš spomínaný, používam tak často, že už ani neviem, či je to moja pravá tvár, alebo nie. Mám mega obrovskú 100 metrovú skriňu, v ktorej mám tohto make-upu celú kopu.

Niekedy sa už dokonca strácam sama v sebe. Pozriem sa do zrkadla, no seba nevidím. Mám v ňom odraz, niekto tam stojí, no ja to nie som. Možno sa to dievča na mňa podobá, má moje oči, ústa a aj nos, ba dokonca má aj moje vlasy, ale nespoznávam ju. Chýba mi. Veľmi mi chýba moje staré ja. To bezstarostné, usmievavé a šťastné dievča, ktoré nič netrápilo a ktoré bolo hlave zdravé. Asi si teraz hodne z vás pomyslí: ,, Aké už len ona môže mať problémy, má len 18 rokov, a píše tu o živote, akoby ho mala celý prečítaný.“ Nuž ale, urobte si mienku, akú sami chcete.

Keď tak premýšľam, mám ešte jednu otázku. Prečo sa ľudia naučili nosiť masky? Prečo je to tak, že sa uzatvárame do seba, a namiesto toho, aby sme to zo seba dali von a snažili sa zachrániť si svoje životy sa pred problémami skrývame za masky a dusíme sa vo svojom vnútri?

Prečo sa zožierame?

Je to pre mňa záhada s tými maskami. Pýtam sa prečo, no sama si ich nasadzujem.