Pod slo­vom maska, sa ukrýva mnoho a mnoho rôz­nych vecí aj myš­lie­nok. Každý člo­vek na svete, už as­poň raz niečo pred­stie­ral. Pred­stie­rať sa dá úplne všetko. Člo­vek je tvor, ktorý keď po­tre­buje, do­káže byť tým naj­lep­ším her­com, aký sa kedy na tejto zemi na­ro­dil. Máme v sebe niečo, čo nám ,,po­máha“ do­stať sa zo zlej si­tu­ácie alebo zo si­tu­ácie, kedy nech­ceme rie­šiť isté veci. Ľu­dia po väč­šine pred­stie­rajú ra­dosť a šťas­tie. Čo je dosť smutné, no bo­hu­žiaľ, v dneš­nej dobe je to tak.

Mám jednu otázku, mys­líš si, že sa dá pred­stie­rať aj smú­tok? Mám vše­li­jaké te­órie, ľu­dia sú rôzny. Čo si mys­líš ty? Skús sa nad tým za­mys­lieť.

Masky sa stali v na­šich ži­vo­toch pri­ro­dze­ným, po­ve­dzme že ,,make-upom“.

Ráno vsta­neš, pred­sta­víš si, čo všetko mu­síš za dnešný deň zvlád­nuť uro­biť. Znova ťa čaká škola, práca, os­tatné po­vin­nosti, ktoré máš. Ve­no­vať sa ro­dine, tvoje vlastné prob­lémy, a po­tom si spo­me­nieš na pre­došlé dni, veci čo ťa trá­pia a ťa­žia, zase ten istý ko­lo­beh tých is­tých dní. A v tvo­jom ži­vote sa stále nič ne­mení. Ži­vot je veľký pro­tih­ráč, nie­kedy do­káže byť ne­uve­ri­teľné krásny, taký ľahký, ru­žo­vučký, pri­náša ti len samé ra­dosti. No ino­kedy vie byť pekne drsný. Na­miesto toho, aby sa tvoj ži­vot zlep­šil, alebo sa as­poň nez­hor­šil, príde si­tu­ácia ktorá ťa ešte viac po­loží na ko­lená. Ale ty sa sna­žíš byť silná, máš ro­dinu a pria­te­ľov, kto­rým nech­ceš ub­lí­žiť, nech­ceš im uká­zať ako veľmi zle si na tom, a vtedy siah­neš po zbrani, ktorá sa volá maska. Tá naša spo­mí­naná maska. Čo by sme bez nej ro­bili?

Ja osobne po­znám veľmi veľa ľudí, ktorí tak­tiež po­u­ží­vajú tento ,,make-up“. Za celý ži­vot, som na sebe žia­den make-up ne­mala, no práve tento náš spo­mí­naný, po­u­ží­vam tak často, že už ani ne­viem, či je to moja pravá tvár, alebo nie. Mám mega ob­rov­skú 100 met­rovú skriňu, v kto­rej mám tohto make-upu celú kopu.

Nie­kedy sa už do­konca strá­cam sama v sebe. Po­zriem sa do zrkadla, no seba ne­vi­dím. Mám v ňom od­raz, nie­kto tam stojí, no ja to nie som. Možno sa to dievča na mňa po­dobá, má moje oči, ústa a aj nos, ba do­konca má aj moje vlasy, ale ne­spoz­ná­vam ju. Chýba mi. Veľmi mi chýba moje staré ja. To bez­sta­rostné, usmie­vavé a šťastné dievča, ktoré nič ne­trá­pilo a ktoré bolo hlave zdravé. Asi si te­raz hodne z vás po­myslí: ,, Aké už len ona môže mať prob­lémy, má len 18 ro­kov, a píše tu o ži­vote, akoby ho mala celý pre­čí­taný.“ Nuž ale, urobte si mienku, akú sami chcete.

Keď tak pre­mýš­ľam, mám ešte jednu otázku. Prečo sa ľu­dia na­učili no­siť masky? Prečo je to tak, že sa uzat­vá­rame do seba, a na­miesto toho, aby sme to zo seba dali von a sna­žili sa za­chrá­niť si svoje ži­voty sa pred prob­lé­mami skrý­vame za masky a du­síme sa vo svo­jom vnútri?

Prečo sa zo­žie­rame?

Je to pre mňa zá­hada s tými mas­kami. Pý­tam sa prečo, no sama si ich na­sa­dzu­jem.

Komentáre