Spomienky. Jedno, jediné slovo, no toľko toho znamená. Toľko veľa vecí sa za ním skrýva. Milujem ich, ale zároveň aj nenávidím. Vyvoláva to vo mne mnoho pocitov, zlých aj dobrých. Je v poriadku si občas zaspomínať na krásne časy, ale ja som v nich uväznená.

Som uväznená vo vlastnej mysli. Nedokážem z nej vyjsť von. Nedokážem sa odtrhnúť od minulosti. Od ľudí, s ktorými som zažila toľko spomienok, ktorí stvorili časť môjho života a čas môjho terajšieho ja. Ťahá má to k ním viac a viac.

Chcem to zastaviť, ale nejde to. Sú určití ľudia, ktorých ešte vo svojom živote potrebujem. Ľudia, ktorí odišli, ale ešte nemali. Cítim medzi nami neuzavretú kapitolu. Niečo, čo nebolo dokončené a malo, pretože teraz sa kvôli tomu nemôžem pohnúť ďalej. Nemôžem sa vyvíjať a ísť si za svojím snom.

Možno to presne takto malo skončiť. Možno odišli kvôli nejakému dôvodu. Ale ja teraz nemôžem bez nich existovať. Alebo môžem, ale nechcem. Cítim medzi nami priepasť, do ktorej spadne jeden z nás a viem, že to budem ja.

Nechcem nič siliť. Nebudem dávať silu do ľudí, ktorí v mojom živote už nemajú byť alebo nechcú. Jediné, čo musím urobiť je uzavrieť tú stále otvorenú časť medzi nami, ktorá má nenechá ísť ďalej.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.