Zničilo ju to. Tak rýchlo ju všetko položilo na kolená. Už nevládala ďalej. Cítila sa sama. Všetká tá minulosť, prítomnosť, strach z budúcnosti… ale hlavne ju zranili ľudia. Začala bývať sama, zavretá v izbe. Odtrhnutá od všetkého a od všetkých.
Áno, presne takto si sa začala cítiť. Mala si pocit, akoby ti bolo lepšie bez ľudí. Nechcela si nikoho vidieť a s nikým sa rozprávať. Iba ty a depresia. Z dní sa to preťahovalo na týždne a z týždňov na mesiace. Tvoja vlastná myseľ ťa začala zvnútra dusiť. V noci si sa budila s plačom, mala si strach, strach zo všetkého. Už si to nebola ty, to dievča, ktoré milovalo všetkých ľudí, ktoré bolo každý jeden deň šťastné. Bol to niekto úplne iný.
Ľudia sa ťa začali pýtať, čo ti je, a prečo sa takto chováš. Nevedela si odpovedať, pretože si to sama netušila. Jediné, čo si vedela, že takáto už ďalej nemôžeš byť. Opäť si chcela byť to šťastné dievča. Preto si začala zriedkavo chodiť von. Stretávať sa s „bývalými“ kamarátmi. Začala si sa viac zaujímať o svet okolo seba, aj keď to bolo ťažké.
A zrazu si začala opäť dýchať. Začala si sa cítiť šťastne. Nebola si už tým človekom, čo kedysi. Zmenilo ťa to. Vedela si, čo je pre teba podstatné, a aké máš priority. Neriešila si každú maličkosť. A hlavne si zistila, ktorí ľudia ťa majú skutočne radi.
Vždy tu bude nádej zas žiť, bez ohľadu na to, aké tažké to je.
