Aký je to pocit? Je to necitlivosť? Alebo ide len o zlé počasie, ktoré otupuje moje pocity? Snažím sa nič necítiť, no zároveň sa cítim byť plná pocitov.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Nie som smutná, ale ani nadšená. Myslím, že som.. pohodlná. A to je veľmi nebezpečnou pozíciou.

Kážem, píšem a hovorím o tom, že by sme mali žiť život naplno. Hovorím svojim kamarátom, aby skončili s robením toho, čo ich nebaví. To som ja. Každému radím to, čo si myslím, že je správne. Problémom je, že prestávam hľadieť na to, či to dodržiavam aj ja.

Vždy som sa všetko snažila robiť impulzívne. Predstavovala som si, ako raz budem cestovať po celom svete, nebudem sa báť presadzovať si svoj názor a budem robiť prácu svojich snov. To všetko sú len veľké gestá. Keď sa rozhodneš povedať niekomu, že ho miluješ, aj keď si nie si istá, či ti to povie späť. Všetci sme tu pre tieto obrovské chvíle, ktoré menia život.

Zdroj: unsplash.com

A čo momenty medzi tým? Čo sa stane s bežnými dňami? Čo sa deje, ak tvoje srdce nie je zlomené, ale ani sa necíti plné?

Nie som osamelá, ale necítim sa byť ani dostatočne naplnená.

Nie som úzkostlivá, ale ani pokojná.

Nenudím sa, ale cítim, že musím urobiť niečo viac ako to, čo robím teraz.

Niekedy prejde deň, je 22:00 a pýtam sa sama seba, čo som robila tých 12 hodín, čo som hore. Niektoré dni som svetom nedotknutá a ja len plávam a plávam až do nasledujúceho východu slnka.

Nechcem tu byť. Nechcem len preplávať životom. Chcem padnúť a zlyhávať a pokúsiť sa viac lietať. Chcem sa zamilovať do môjho života s niekým iným. Chcem zažiť dobrodružstvo po dobrodružstve. Nechcem zostať tak znepokojená svetom.

Chcem nájsť nejaký význam v každom dni. Dokonca aj v tých tichých a chladných. A chcem nájsť rozdiel vo vnútri. Medzi šťastným a smutným. Medzi osamelým a milujúcim.

Chcem nájsť niečo mimoriadne obyčajné.