Aký je to po­cit? Je to ne­cit­li­vosť? Alebo ide len o zlé po­ča­sie, ktoré otu­puje moje po­city? Sna­žím sa nič ne­cí­tiť, no zá­ro­veň sa cí­tim byť plná po­ci­tov.

Nie som smutná, ale ani nad­šená. Mys­lím, že som.. po­hodlná. A to je veľmi ne­bez­peč­nou po­zí­ciou.

Ká­žem, pí­šem a ho­vo­rím o tom, že by sme mali žiť ži­vot na­plno. Ho­vo­rím svo­jim ka­ma­rá­tom, aby skon­čili s ro­be­ním toho, čo ich ne­baví. To som ja. Kaž­dému ra­dím to, čo si mys­lím, že je správne. Prob­lé­mom je, že pre­stá­vam hľa­dieť na to, či to do­dr­žia­vam aj ja.

Vždy som sa všetko sna­žila ro­biť im­pul­zívne. Pred­sta­vo­vala som si, ako raz bu­dem ces­to­vať po ce­lom svete, ne­bu­dem sa báť pre­sa­dzo­vať si svoj ná­zor a bu­dem ro­biť prácu svo­jich snov. To všetko sú len veľké gestá. Keď sa roz­hod­neš po­ve­dať nie­komu, že ho mi­lu­ješ, aj keď si nie si istá, či ti to po­vie späť. Všetci sme tu pre tieto ob­rov­ské chvíle, ktoré me­nia ži­vot.

zdroj: unsp­lash.com

A čo mo­menty me­dzi tým? Čo sa stane s bež­nými dňami? Čo sa deje, ak tvoje srdce nie je zlo­mené, ale ani sa ne­cíti plné?

Nie som osa­melá, ale ne­cí­tim sa byť ani do­sta­točne na­pl­nená.

Nie som úz­kost­livá, ale ani po­kojná.

Ne­nu­dím sa, ale cí­tim, že mu­sím uro­biť niečo viac ako to, čo ro­bím te­raz.

Nie­kedy prejde deň, je 22:00 a pý­tam sa sama seba, čo som ro­bila tých 12 ho­dín, čo som hore. Nie­ktoré dni som sve­tom ne­dot­knutá a ja len plá­vam a plá­vam až do na­sle­du­jú­ceho vý­chodu slnka.

Nech­cem tu byť. Nech­cem len pre­plá­vať ži­vo­tom. Chcem pad­núť a zly­há­vať a po­kú­siť sa viac lie­tať. Chcem sa za­mi­lo­vať do môjho ži­vota s nie­kým iným. Chcem za­žiť dob­ro­druž­stvo po dob­ro­druž­stve. Nech­cem zo­stať tak zne­po­ko­jená sve­tom.

Chcem nájsť ne­jaký vý­znam v kaž­dom dni. Do­konca aj v tých ti­chých a chlad­ných. A chcem nájsť roz­diel vo vnútri. Me­dzi šťast­ným a smut­ným. Me­dzi osa­me­lým a mi­lu­jú­cim.

Chcem nájsť niečo mi­mo­riadne oby­čajné.

Komentáre