Keď nechceš, ale musíš odísť

Nech­ceš. Na­ozaj. Tvoje vnútro kričí, aby si zo­stala. Že, keď zo­sta­neš, ur­čite to bude lep­šie a všetko sa na­praví.

Lenže … tu nejde o to, že to bude lep­šie. A pre koho vlastne? Pre nich? Pre tých plyt­kých ľudí, ktorí ne­chápu tvoje vnú­torné po­city?

Ide tu o to, že ty mu­síš od­ísť.

Mu­síš, aj keď to bude ťažké. Ale v tomto svete, na tomto mieste sa du­síš. Strá­caš po­jem o tom, kto je kto. Ľu­dia okolo teba no­sia masky a fa­lošné úsmevy.

Tí, ktorí sa ťa cez deň a v práci sna­žia roz­ve­se­liť, tvá­ria sa ako naj­väčší pria­te­lia … tak tí ťa po­tom bez za­vá­ha­nia zra­dia.

Tí, kto­rým ve­ríš celý svoj ži­vot sa ti ob­rá­tia chrb­tom a v tých naj­ťaž­ších chví­ľach ťa ne­po­dr­žia.

Práve pre toto mu­síš od­ísť.

Vi­díš svet prí­liš čierny, zlatko.

Ale on taký nie je. On je aj biely, a čer­vený, a oran­žový, a žltý, a modrý a ze­lený … a spolu sa krásne do­pĺňajú.

Mu­síš si toto uve­do­miť. Možno cesta, po kto­rej si do­te­raz krá­čala ne­bola tá správna, možno si išla zlým sme­rom a preto si ne­bola šťastná.

Ľu­dia a pria­te­lia, ktorí ti ub­li­žujú a zra­ňujú ťa nie sú tí praví. Ne­majú mať v tvo­jom ži­vote žiadne miesto.

Choď. 

Ces­tuj. Spoz­ná­vaj. Jedz. Modli sa. Mi­luj. 

Vy­daj sa na tú správnu cestu, choď sme­rom, pri kto­rom cí­tiš, že je to ten pravý.

Nájdi si no­vých pria­te­ľov. Smej sa. za­bá­vaj sa. 

Nauč sa te­šiť zo ži­vota. Buď slo­bodná. 

A odíď od to­xic­kých ľudí, pri kto­rých strá­caš čas. Viem, že to ne­máš jed­no­du­ché, že sa bo­jíš, čo bude s tvo­jou ro­di­nou, ako to zvlád­neš a pravdu po­ve­dať, jedna tvoja časť chce stále zo­stať tu. Veď tu máš spo­mienky, det­stvo a všetko os­tatné …

No ty si bu­dúc­nosť. Mi­nu­losť už ne­ovp­lyv­níš, ale celý ži­vot bu­deš žiť v bu­dúc­nosti. A akú si ju vy­tvo­ríš, takú ju bu­deš mať.

S lás­kou. 

S pria­teľ­stvom. 

So šťas­tím.