Hľadela do tvojich očí, a pritom mala pocit, že sa s ňou celý svet točí, keď si jej bozk na pery dával, a v jednu chvíľu stále opakoval, ako veľmi ju miluješ.

Celý svet sa jej krútil pred očami. Keď ho zbadala, keď s ním bola a naposledy, keď na neho myslela, lebo nič iné jej už neostávalo. Zostal len ten úbohý pocit po jeho dotykoch, pričom sa stále nevie zmieriť s tým, že ďalšie už neprídu. Sú len spomienkou. Spomienkou na niečo, čo bolo a už nikdy nebude. Nedokáže to zmeniť a už ani nemôže.

V knihách, či filmoch sa každý vystatuje povzbudením: Nikdy nie je neskoro. Hneď ako hrdina vysloví z úst túto vetu, zdvihne hlavu a rozhodným krokom ide zmeniť svet. V reálnom živote to ale nefunguje. Sú to len prázdne slová, pri ktorých možno pozdvihneš hlavu a vykročíš rozhodným krokom. Hneď ale narazíš na stenu, ktorá ťa opäť zloží na zem a nič tak nezmeníš. Hovoria ju len ľudia, ktorí vedia aká je pravda, no boja sa ju priznať. Stále si budú namýšľať, že zatiaľ, čo budú sedieť so založenými rukami a hovoriť si v hlave „Nikdy nie je neskoro“, všetko sa zmení. To je však klamstvo. 

View this post on Instagram

Квин🔮

A post shared by Author: @burimova (@burimovanextdoor) on

A tak teraz, keď sa jej točí svet, prichádzajú ďalšie sekundy s oznamom, neskoro. Je už neskoro, a ona sa zobudila z toho sna. Sna, keď ho mala pri sebe, na také krátke okamihy, ale pritom na tie okamihy do teraz spomína. Pri ňom, akoby sa ten čas stratil a vôbec neexistoval. Stratila sa chvíľa, keď bola s ním. Stratil sa on. Na čo je vlastne dobré toto, keď na neho stále myslí? Trápi sa ohľadne minulosti. Minulosti, ktorá sa už nikdy nepremení na prítomnosť. Možno keby vedela vrátiť čas, ale to nevie. A preto si len predstavuje  tú chvíľu, kedy ho mala pri sebe. A to je to najhoršie. Nevie sa cez neho dostať, nevie sa dostať z toho stavu „opitosti“ do neho.

Nevie sa ho zbaviť a pritom tak veľmi chce. Chce sa posunúť ďalej, a preto si hľadá niekoho iného, na koho by mohla myslieť. Vníma tie škaredé pohľady, ktoré ju stále mučia a robia z nej vyvrheľa, ktorý nemá city a pritom sa ich len snaží pred nimi ukryť. Snaží sa ich ukryť pred svetom za svojím úsmevom. Svojim šťastím chce presvedčiť všetkých okolo seba, že je už niekým iným. Že ju on už nezaujíma. Snaží sa každého presvedčiť svojou bezhlavosťou, že nedokáže ľúbiť. Vychádza jej to. Až na to, že stále nepresvedčila seba. Pretože napriek tomu, ako sa usmieva, napriek tomu, ako sa správa, je to tá najcitlivejšia a najzaľúbenejšia osoba, ktorú v sebe ukrýva. Ukrýva v sebe seba samú. Najhoršie, čo kedy mohla urobiť.

Prečo? Pretože nikdy nepredstierala. Vždy bola navonok taká aká je vo vnútri seba. A teraz sa v nej len kopia pocity, ktoré nikdy pred nikým neukáže. Dokáže to len napísať. Bojí sa, má strach z toho, že keby to náhodou predsa len ukázala, nikto by jej neveril tak, ako jej nikto neverí teraz. Ako neznášala ľudí, ktorí nosia na tvári masky. Ale ona medzi ne nepatrí. Jedinú masku, ktorú má, je maska na jej srdci.

Má pocit, že už nikdy nebude ľúbiť nikoho ako jeho, a pritom ani nemala odvahu mu to povedať do očí. Povedať mu do očí to, čo jej on zaspieval do ucha, keď s ním tancovala a mala pocit, že to nikdy neskončí. A predsa, už to nevládze ani opakovať..

Poslednýkrát sa jej svet zatočil a ona sa zahľadela na ten kvet, čo jej podaroval. Polovica lupeňov už opadla, a keď opadne celý, nezostane z neho nič. Má pocit, že keď tá chvíľa nastane, nezostane nič ani z nej.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.