Hľa­dela do tvo­jich očí, a pri­tom mala po­cit, že sa s ňou celý svet točí, keď si jej bozk na pery dá­val, a v jednu chvíľu stále opa­ko­val, ako veľmi ju mi­lu­ješ.

Celý svet sa jej krú­til pred očami. Keď ho zba­dala, keď s ním bola a na­po­sledy, keď na neho mys­lela, lebo nič iné jej už ne­os­tá­valo. Zostal len ten úbohý po­cit po jeho do­ty­koch, pri­čom sa stále ne­vie zmie­riť s tým, že ďal­šie už ne­prídu. Sú len spo­mien­kou. Spo­mien­kou na niečo, čo bolo a už ni­kdy ne­bude. Ne­do­káže to zme­niť a už ani ne­môže.

V kni­hách, či fil­moch sa každý vy­sta­tuje po­vzbu­de­ním: Ni­kdy nie je ne­skoro. Hneď ako hr­dina vy­sloví z úst túto vetu, zdvihne hlavu a roz­hod­ným kro­kom ide zme­niť svet. V re­ál­nom ži­vote to ale ne­fun­guje. Sú to len prázdne slová, pri kto­rých možno po­z­dvih­neš hlavu a vy­kro­číš roz­hod­ným kro­kom. Hneď ale na­ra­zíš na stenu, ktorá ťa opäť zloží na zem a nič tak ne­zme­níš. Ho­vo­ria ju len ľu­dia, ktorí ve­dia aká je pravda, no boja sa ju pri­znať. Stále si budú na­mýš­ľať, že za­tiaľ, čo budú se­dieť so za­lo­že­nými ru­kami a ho­vo­riť si v hlave „Ni­kdy nie je ne­skoro“, všetko sa zmení. To je však klam­stvo. 

View this post on Ins­ta­gram

Квин🔮

A post sha­red by Aut­hor: @bu­ri­mova (@bu­ri­mo­va­next­door) on

A tak te­raz, keď sa jej točí svet, pri­chá­dzajú ďal­šie se­kundy s ozna­mom, ne­skoro. Je už ne­skoro, a ona sa zo­bu­dila z toho sna. Sna, keď ho mala pri sebe, na také krátke oka­mihy, ale pri­tom na tie oka­mihy do te­raz spo­mína. Pri ňom, akoby sa ten čas stra­til a vô­bec ne­exis­to­val. Stra­tila sa chvíľa, keď bola s ním. Stra­til sa on. Na čo je vlastne dobré toto, keď na neho stále myslí? Trápi sa ohľadne mi­nu­losti. Mi­nu­losti, ktorá sa už ni­kdy ne­pre­mení na prí­tom­nosť. Možno keby ve­dela vrá­tiť čas, ale to ne­vie. A preto si len pred­sta­vuje  tú chvíľu, kedy ho mala pri sebe. A to je to naj­hor­šie. Ne­vie sa cez neho do­stať, ne­vie sa do­stať z toho stavu „opi­tosti“ do neho.

Ne­vie sa ho zba­viť a pri­tom tak veľmi chce. Chce sa po­su­núť ďa­lej, a preto si hľadá nie­koho iného, na koho by mohla mys­lieť. Vníma tie ška­redé po­hľady, ktoré ju stále mu­čia a ro­bia z nej vy­vr­heľa, ktorý nemá city a pri­tom sa ich len snaží pred nimi ukryť. Snaží sa ich ukryť pred sve­tom za svo­jím úsme­vom. Svo­jim šťas­tím chce pre­sved­čiť všet­kých okolo seba, že je už nie­kým iným. Že ju on už ne­zau­jíma. Snaží sa kaž­dého pre­sved­čiť svo­jou bez­hla­vos­ťou, že ne­do­káže ľú­biť. Vy­chá­dza jej to. Až na to, že stále ne­pre­sved­čila seba. Pre­tože na­priek tomu, ako sa usmieva, na­priek tomu, ako sa správa, je to tá naj­cit­li­vej­šia a naj­za­ľú­be­nej­šia osoba, ktorú v sebe ukrýva. Ukrýva v sebe seba samú. Naj­hor­šie, čo kedy mohla uro­biť.

Prečo? Pre­tože ni­kdy ne­pred­stie­rala. Vždy bola na­vo­nok taká aká je vo vnútri seba. A te­raz sa v nej len ko­pia po­city, ktoré ni­kdy pred ni­kým ne­ukáže. Do­káže to len na­pí­sať. Bojí sa, má strach z toho, že keby to ná­ho­dou predsa len uká­zala, ni­kto by jej ne­ve­ril tak, ako jej ni­kto ne­verí te­raz. Ako ne­zná­šala ľudí, ktorí no­sia na tvári masky. Ale ona me­dzi ne ne­patrí. Je­dinú masku, ktorú má, je maska na jej srdci.

Má po­cit, že už ni­kdy ne­bude ľú­biť ni­koho ako jeho, a pri­tom ani ne­mala od­vahu mu to po­ve­dať do očí. Po­ve­dať mu do očí to, čo jej on za­spie­val do ucha, keď s ním tan­co­vala a mala po­cit, že to ni­kdy ne­skončí. A predsa, už to ne­vlá­dze ani opa­ko­vať..

Po­sled­ný­krát sa jej svet za­to­čil a ona sa za­hľa­dela na ten kvet, čo jej po­da­ro­val. Po­lo­vica lu­pe­ňov už opadla, a keď opadne celý, ne­zos­tane z neho nič. Má po­cit, že keď tá chvíľa na­stane, ne­zos­tane nič ani z nej.

Komentáre