Ni­kdy som ne­pat­rila k že­nám, ktoré sú tie­ňom svojho chlapa. A ne­mys­lím to tak, že by v jeho tieni stáli, ale že ten tieň tvo­ria. Sú mu to­tiž každú chvíľu v pä­tách. Chcú všetko ve­dieť. Kde bol? S kým bol? A kedy sa vráti? Ne­ve­ria. Ne­dô­ve­rujú. Ne­poz­najú silu slova ver­nosť.

Ne­ko­nečné otázky, vý­slu­chy a dlhé roz­ho­vory. O ni­čom. Hádky, plač, slzy… No a množ­stvo iných vecí, ktoré ni­kam ne­vedú a pop­ri­tom po­ma­ličky za­bí­jajú vzťah. A ľudí v ňom.

Mne však ni­kdy ani len ne­na­padlo skon­tro­lo­vať tvoj te­le­fón alebo zis­ťo­vať od tvo­jich ka­ma­rá­tov, čo si včera ro­bil a či si s nimi na­ozaj bol. Viem, ty si mi na to ni­kdy ne­dal dô­vod. Ni­kdy si predo mnou nič ne­skrý­val a ja som preto ni­kdy ne­cí­tila po­trebu hľa­dať niečo, čo ne­exis­tuje.  

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (3)
zdroj: pin­te­rest.com

Ne­vra­vím však, že pri po­hľade, ktorý si ve­no­val inej, som ne­šla vy­sko­čiť z kože. Možno si si v tej chvíli aj uve­do­mil, že ti mliaž­dim prsty viac než ino­kedy. Že zvie­ram tvoju ruku tak silno, aby ti ani len na um ne­zišlo, že ma mô­žeš pus­tiť. Vieš, to je tá žen­ská már­ni­vosť a sa­mo­ľú­bosť. Vždy sa sna­žíme jedna s dru­hou sú­pe­riť v tom, ktorá je lep­šia. A hoci sa tvá­rime, že sme nad ve­cou, tak aj na­priek tomu cí­time, že exis­tujú v na­šom ži­vote „veci“, o ktoré sa proste ne­de­líme.

No a ja sa ne­bu­dem de­liť o teba. Ani te­raz, ani po­tom. Jed­no­du­cho ni­kdy. Pravda je taká, že ma síce ne­láka kon­trola vre­ciek tvo­jich no­ha­víc alebo ot­vo­rený chat na Fa­ce­bo­oku, ale nie­kedy sa pri­stih­nem pri tom ako žiar­lim. A zá­vi­dím kaž­dej, na ktorú si sa po­zrel tak, ako sa po­ze­ráš na mňa.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Žiar­lim na chvíle, po­čas kto­rých nie sme spolu a mohli by sme. Som se­becká, keď ťa chcem len pre seba? Keď sa nech­cem de­liť o to, čo me­dzi nami je?

Uve­do­mu­jem si, že žiar­li­vosť je spa­ľu­júci oheň, ktorý nás núti za­sie­vať zlo v na­šich mys­liach, v na­šich vzťa­hoch a me­dzi nami. Chce nám do­ká­zať, že sa mô­žeme ako­koľ­vek sna­žiť, no aj tak ni­kdy ne­bu­deme pá­nom žiad­nej si­tu­ácie.

Však sku­točná láska do­káže v nás tento oheň po­maly za­ha­siť. No ni­kdy nie celý. Pre­tože keď člo­vek sku­točne mi­luje, tak vždy sa bude o toho dru­hého báť. A vždy bude mys­lieť na to, či sa v jeho ži­vote ne­môže ob­ja­viť nie­kto lepší, kto sa po­kúsi naše miesto na­hra­diť.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (3)
zdroj: pin­te­rest.com

A síce sa tvá­rim, že ne­žiar­lim a som nad ve­cou, tak v sku­toč­nosti žiarli moja my­seľ. Pre­tože hoci srdce vie, že si len môj, tak svoju hlavu ne­viem len tak ľahko pre­sved­čiť.

Stret­núť teba bolo to naj­lep­šie, čo sa mi v ži­vote mohlo pri­ho­diť a ja ne­do­vo­lím ni­komu, aby mi ťa ukra­dol. A moja hlava ti to preto vždy pri­po­me­nie.

Zlato, teda keď na­bu­dúce bu­dem žiar­liť a ty uvi­díš pla­mienky v mo­jich očiach, tak mysli na to, že sa zro­dili z čis­tej lásky. Aby ťa ubez­pe­čili o tom, čo k tebe cí­tim. A nie preto, aby v nás vzbu­dzo­vali vášne, ktoré ni­kam ne­vedú…

 

Komentáre