Sme ženy. Múdre, chápavé, nežné kráčajúce v dobe, v tme, v hľadaní, v ustavičnom pretekaní sa s časom a s vráskami, s krásnymi túžbami. Často vyčerpané, nervózne a sklamané. Sklamanie je v dnešnom svete ten najväčší kameň úrazu. Sme ženy, ktoré majú veľké očakávania od rodičov, manžela neskôr detí. V skratke… od života samotného. Kto očakáva priveľa je často veľmi sklamaný.

Milovala som chlapca, ktorý bol všetko, a pritom neznamenal nič. Bol taký skvelý, že som ho brala ako samozrejmosť. Nevážila som si nič čo mi ponúkal a vždy som chcela viac, no nerobila pre to nič. Zatiaľ čo on robil všetko. Bol taký dokonalý, že som stále hľadala len niečo zle a uprednostňovala každého kamaráta pred ním.

Samozrejme, aj on je len človek a povedal si, že stačilo. Prišlo na rad užívanie si, bezstarostnosť, výlety, dovolenky. Život bol krásny, ale len na prvý pohľad. Uvidela som toho vysokého, modrookého, blonďavého chlapca, ktorý bol samozrejmosťou v mojom živote, ktorá sa stratila v priebehu jednej sekundy.  Pocítila som úzkosť, samotu. Ako keby som bola ochudobnená o moje druhé ja. Po pár mesiacoch sme si však uvedomili, že nevieme byť bez seba.

Nie len, že som získala chlapca, ktorého teraz milujem každým dňom viac, ale získala som lekciu, ktorá ma naučila, že v živote nič nie je samozrejmosťou, že stačí sekunda a celý život je hore nohami, že každý deň treba ďakovať za to čo máme, že ani milión nocí na párty s alkoholom a s kamarátmi nenahradí pocit, že niekomu patríte a niekto vás naozaj miluje. A hlavne, že sme ľudia omylní máme chyby, ale zaslúžime si druhú šancu.

Každá z nás ma nárok na ten svoj šťastný koniec, pretože ak to neskončilo šťastne, tak ešte nie je koniec.