Ani neviem, ako začať. Možno by som mohla spomenúť, ako som pred pár dňami krvopotne vyrábala papierovú krabičku na vyznanie lásky môjmu partnerovi. Plánovala som mu ju dať na Valentína. Rovnako som mu plánovala urobiť valentínske prekvapenie pozostávajúce z viacerých častí.

Súčasťou prekvapenia bolo, že mu spravím raňajky do postele. (Cháp, že som sa k nemu nanominovala bez oznámenia hneď ráno, hoci sme sa dohodli na stretnutí poobede.) A síce dva roky, čo sme spolu viem, že neraňajkuje, ale moje až priveľmi iniciatívne zmýšľanie si nahovorilo, že v ten srdiečkový deň spraví výnimku. Neviem prečo. Nakúpila som si suroviny a už som si v hlave premietala, ako mu oblohu (paradajky, papriku a šalátovú uhorku) nakrájam do srdiečok a dokonca, som plánovala aj omeletu vykrojiť do rovnakého tvaru. Srdiečok nikdy nie je dosť.

Asi si každá žena vie teraz predstaviť, ako sa mi obratom zmenila nálada, keď jeho telo nepresvedčili ani tie ľúbostné tvary na tanieri. Jeho žalúdok so mnou jednoducho odmietol hrať. A hoci som sa veľmi snažila, moje plány sa postupne rozpadali. A neutíšilo ma ani to, že môj nastávajúci je už týždeň chorý, na antibiotikách, a že za jeho nechuť do všetkého vlastne nemôže.

A nie, nemala som „svoje dni“, nebola som priveľmi precitlivelá. Len som jednoducho nerozumela tomu, prečo práve my máme vo vzťahu takú smolu. Prečo on musí byť chorý práve na tento presladený komerčný sviatok. Áno, je komerčný. Núti nás dávať si darčeky a vyznávať si lásku. (Dobre, chápem, niektorí chlapi sú nútení spraviť to aspoň raz za rok, retože dobrovoľne sa do toho moc nemajú.) Poviem vám, my sme si aj pred Vianocami, aj pred Valentínom sľúbili, že si nič nekúpime. A áno, priznávam, porušili sme to, lebo sme si na Vianoce kúpili navzájom nejakú tú drobnosť. Ale povedzme si rovno, tak dosť sa vytratila podstata. Pretože, ak ste v tom správnom vzťahu, Valentín máte každý deň.

No späť k téme. Zmenila sa mi nálada lusknutím prstov, lebo som videla len šero nespokojnosti a toho, že sa snažím zbytočne. Zrazu som ostala sedieť na gauči, chcela som sa uraziť, hoci som na to vôbec nemala právo. To sú tie ženské očakávania. Čakala som, že všetko bude ako v tých filmoch a na Instagrame.

Rezignovane som po dlhej, pre mňa nekonečnej chvíli ticha. Vzala zo stola šálky a šla ich umyť. Nevydržala by som v tom tichu už ani o minútu dlhšie. Vrátila som sa do obývačky pozrieť či som na stole nenechala lyžičku. On tam sedel. Zamyslený. Prešla som okolo neho. On ma chytil za nohu, stiahol na seba a silno objal. Bez jediného slova. Prišlo mi to ako hodiny. Ako vždy som mu slzami zamočila celé tričko. „Zlato, a čo nám vlastne chýba? Sme doma, objednáme si pizzu, pustíme film a zahráme si našu obľúbenú hru. Alebo naozaj chceš Valentín ako všetci, aby som ťa vzal do nejakej pregýčovanej reštaurácie, do kina, a kúpil ti ružu?“ Následne ma pošteklil a ja som mu to chcela vrátiť. Začali sme sa blázniť ako malé deti. A bol to pre mňa naozaj krásny Valentín.

Ženy, tak za prvé: Prosím, nemajte očakávania na svojich chlapov a nebuďte na nich prehnane iniciatívne. Chcete aby bol romantik? Dajte mu na to priestor.
A za druhé: Vážme si chvíle s našimi partnermi a skúsme sa stále na všetko nesťažovať. Ani neviete, koľko single dievčat sníva o takom chlapovi, akého máte pri sebe práve vy.

 

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.