Do­voľte mi vy­z­dvi­hnúť dô­le­ži­tosť ume­nia v ži­vote člo­veka. Bás­nik skrýva pre­pla­kané noci me­dzi me­ta­fo­rami vo ver­šoch, ma­liar so svo­jím tan­cu­jú­cim štet­com vy­dáva zo svo­jej duše sú­že­nie v po­chmúr­nych tma­vých far­bách, hu­dob­ník pre­mení me­lan­chó­liu na me­ló­diu. Každý z nich si hľadá iný spô­sob úniku z tohto ne­oby­čajne oby­čaj­ného sveta. A tak sa rodí ume­nie v rôz­nych for­mách.

Všetci sa na seba po­ze­ráme z diaľky cez masky, ktoré si každé ráno na­sa­dzu­jeme na tvár. Mys­líme si, že nás ochrá­nia pred ľuďmi, ktorí ak by ve­deli, čo za­ha­ľuje maska, zne­užili by to proti nám. Na­šli by spô­sob, ako nám ub­lí­žiť. Diaľka vzniká ná­sled­kom ukrý­va­nia nášho sku­toč­ného ja. Aj keď sa nás nie­kto tak­mer do­týka, cí­time jeho dych na koži, môže byť míle vzdia­lený od ta­jom­stiev na­šich myš­lie­nok.

Sú v na­šom ži­vote je­dinci, kto­rým umož­níme, či už dob­ro­voľne alebo ne­dob­ro­voľne, pre­nik­núť do nás. Vi­dia, čo je skryté za mas­kou. Člo­vek brá­niaci sa bo­lesti. Ale práve tra­gé­dia je naj­lep­ším ná­me­tom pre ume­nie.

 

Ne­mys­lite si však, že ideou ume­nia je iba utr­pe­nie. Veď aj eufó­ria sa dá vy­jad­riť mno­hými spô­sobmi. Máme mož­nosť vi­dieť ne­spo­četné množ­stvo prí­kla­dov. No z môjho po­hľadu je lep­šie uka­zo­vať svetu usmiatu tvár a slzy si ne­chať pre seba. A práve preto je pre mňa ume­nie, kon­krétne tvorba po­é­zie a prózy, tak veľmi dô­le­žité. Pre­tože tam majú moje po­chmúrne myš­lienky mož­nosť od­ha­liť sa. S mí­ňa­jú­cim sa at­ra­men­tom z pera, kto­rým pí­šem verše, sa po­stupne uvoľ­ňuje sú­že­nie a ne­prí­jemná hrča v mo­jom hrdle.

Zau­jala ma de­fi­ní­cia, že ume­nie nie je ur­čené na po­cho­pe­nie. Často sa za­mýš­ľame: „Čo tým chcel bás­nik po­ve­dať?“ V tom je práve to čaro. Nie­kedy len sa­motný au­tor tuší, čo sa v jeho die­lach ukrýva. Nie­kedy ani on sám.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Do­vo­lím si po­ve­dať, že je zau­jí­ma­vou otáz­kou, či ume­nie do­káže zme­niť člo­veka ako ta­kého. Som toho ná­zoru, že jed­no­značne ovplyv­ňuje jeho po­city a vní­ma­nie re­a­lity. Je však otázne, či do­káže zme­niť ná­sil­níka na mie­ru­mi­lov­ného člo­veka. Alebo ne­ná­visť na lásku. Aj keď me­dzi lás­kou a ne­ná­vis­ťou je veľmi tenká hra­nica.

Na zá­ver mi do­voľ pri­po­me­núť naj­dô­le­ži­tej­šie. Bez ume­nia by bol ži­vot člo­veka chabý a všedný. Veď ume­nie do­káže vy­pl­niť pus­totu v na­šich srd­ciach, za­far­buje čierno-biely svet far­bami dúhy. A tak­tiež ďa­ku­jem ume­niu za obo­ha­te­nie môjho ži­vota, úkryt pred bo­les­ťou a po­cho­pe­nie, ktoré mi nie je do­priate zo strany ľudí.

Komentáre