Ako sa ti líha do tých perín odo mňa,
keď neležím v nich s tebou?
Aké je to, keď zo srdca sa stane ľadovňa,
čo nevie viac pohladiť ma nehou?

Aké sú tie dni bez lásky, či mojich bozkov,
keď som od teba len na pár minút?
Srdcia vzdialene na míle svetelných rokov,
ako sme mohli dovoliť, tu lásku minúť?

V hlave milión otázok, na ktoré odpoveď není,
do budúcna sme mali tisícky plánov,
no človek niečo mieni a život to zmení,
avšak každý je svojho osudu pánom.

Prečo si tam, keď máš byť tu?
Prečo ešte nevieme nájsť úniku?
A kde sú tie kľúče od spoločného bytu?
Prečo len náš vzťah ženieme k zániku?

Prečo ma nechceš vidieť?
Prečo nechceš zaspávať spoločne?
Kedy si ma stihol tak znenávidieť?
Že nemáme nič spoločné?

Prečo je to tak a kto to zmení?
Je to plánom? Či náhodou?
Je to náš osud, dopredu pripravený?
Alebo sme niečou návnadou?

Viem, že odpoveď nepoznáš ani ty,
kiežby si vedel, čo sa s nami stalo…
Ja len tak do vetra píšem svoje pocity,
hľadám tie chvíle, keď štastie pri nás stálo…