Há­dať? Ne­mali by sme sa skôr ne­há­dať? Veď hádky ľu­ďom ško­dia. Áno, ško­dia. Ale to preto, lebo sa há­dať ne­vieme. Mys­lím si, že du­siť veci v sebe a po­tom vy­buc­hnúť ako tla­kový hr­niec, tiež nie je naj­zdrav­šie. Ako sa teda há­dať správne?

K hádke do­chá­dza, ak ne­máme rov­naký ná­zor s da­ným člo­ve­kom. Tu ale treba vy­čle­niť prí­pad, keď emo­ci­onálne si po­tre­bu­jeme „do­pl­niť“ a zväč­šiť ego, a hádku vy­vo­lá­vame len preto, aby bola. Len preto, aby sme si mohli sami sebe do­ká­zať, že sme lepší. V tomto prí­pade hádku ne­od­po­rú­čam. To predsa nemá zmy­sel.

Ale ak ide o člo­veka, na kto­rom nám na­ozaj zá­leží, kde nás raní, že máme roz­ličné ná­zory a chceme to vy­rie­šiť, na­pra­viť, vy­dis­ku­to­vať si, mali by sme pri tom vy­užiť aj ur­čité pra­vidlá.

1. Ne­oso­čo­vať sa, ne­urá­žať sa

Stáva sa to tak často a tak ľahko, že si to ani ne­uve­do­mu­jeme. Pri hádke väč­ši­nou za­čneme nášho „pro­tiv­níka“ ata­ko­vať uráž­kami na jeho osobu. Ča­sto­krát nám vy­le­tia z úst ne­pekné slová. Kde sme na to zo­brali právo? Na­dá­vať si tu do zvie­ra­tiek a iných po­me­no­vaní. Člo­vek oproti nám, je pre nás rov­no­cenná by­tosť, ku kto­rej mu­síme mať úctu za kaž­dých okol­ností. Prečo si do­vo­ľu­jeme ju na­zý­vať ne­ja­kým prí­vlas­tkom? Iba preto, lebo má iný ná­zor ako ten náš?

2. Ar­gu­men­to­vať

Po­viete si, to je predsa jasné. Ale nie, nie je. Možno, ak dru­hej strane dáme svoje ar­gu­menty, zro­zu­mi­teľne a v po­koji sa im po­kú­sime vy­svet­liť svoje ko­na­nie, ur­čite nás lep­šie po­cho­pia a rov­nako aj kom­pro­mis náj­deme rých­lej­šie.

3. City ne­chať bo­kom

Toto je špe­cia­lita najmä žien, kedy sa po­čas hádky rozp­lačú alebo hrajú vše­li­jaké iné hry ako ma­ni­pu­lá­cia a vy­die­ra­nie. Nie­kedy ve­domé, nie­kedy ne­ve­domé. Ta­kéto zbrane by sme si ale mali v týchto si­tu­áciach na­ozaj za­ká­zať. Nie je to fé­rová zbraň. Je to ho­tová pod­pá­sovka.

4. Po­čkať, kým afekt prejde

Keď nás ovládne afekt, naša my­seľ je za­hmlená a ne­vieme ko­nať v po­koji. Krik a bú­cha­nie dverí prob­lému na­ozaj ne­po­môžu. Ku kon­zul­tá­cii sme pri­pra­vení až vtedy, keď nás ne­o­vláda žiadna ci­tová re­ak­cia, ale keď chceme na­ozaj veci rie­šiť a nie sa len „vy­bú­riť“.

5. Dať pries­tor dru­hej strane

My si môžme odar­gu­men­to­vať svoje myš­lienky a po­stoje, ale presne rov­naký pries­tor by sme mali po­skyt­núť aj dru­hej osobe. Mali by sme sa sú­stre­diť na toho dru­hého, na to, čo sa nám snaží po­ve­dať a po­zorne ho po­čú­vať.

6. Ne­vy­ťa­ho­vať mi­nu­losť

Ach, tá mi­nu­losť. Vždy sa nám do hádky za­ple­tie, aj keď s da­ným prob­lé­mom vô­bec ne­sú­visí. Na ňu by sme si mali dá­vať po­zor. Nič nové nám aj tak ne­pri­ne­sie.

7. Ana­ly­zo­vať prob­lém

Vraví sa, že po­me­no­va­nie prob­lému je 50 per­cent rie­še­nia. S par­tne­rom, alebo teda s člo­ve­kom, s kto­rým sa há­dame, by sme si mali ro­za­na­ly­zo­vať hádku. Čo sa stalo, čo chceme vy­rie­šiť, k čomu sa chceme pre­pra­co­vať, aké rie­še­nia pa­dajú do úvahy…

8. Po­dať ná­vrh

Od­mie­tať a frf­lať vieme všetci. Ak ne­sú­hla­síme s da­ným rie­še­ním, ne­stačí po­ve­dať nie, takto to nech­cem. Je dô­le­žité, aby sme ve­del po­dať aj „pro­ti­ná­vrh“, keď to nech­ceme takto, na­vrhu­jeme rad­šej toto.

Hádky sú úžasný spô­sob, ako sa na­učiť tr­pez­li­vosti, se­ba­o­vlá­da­niu a ko­mu­ni­ká­cii. Treba len do­dr­žia­vať pra­vidlá. Tak, ne­za­bú­dajme: ne­urá­žať sa, dobre ar­gu­men­to­vať, od­lo­žiť city bo­kom, dať pries­tor dru­hej strane, ne­vy­ťa­ho­vať mi­nu­losť, ana­ly­zo­vať prob­lém a po­dať ná­vrh na rie­še­nie. Kom­pro­misy sa nám po­tom budú ro­biť omnoho ľah­šie.

Komentáre