Dnes ti pri­ná­šame roz­ho­vor s ins­ta­gra­mer­kou a fit­ness ba­bou Ta­tia­nou Ži­de­ko­vou. Ak sa chceš do­zve­dieť, ako sa do­stala k špor­to­va­niu, jej ná­zor na re­la­xačné cvi­če­nia a re­lax ako taký, plus tipy na to, ako zís­kať mo­ti­vá­ciu do cvi­če­nia, ur­čite po­tiahni niž­šie a pre­čí­taj si tento zau­jí­mavý roz­ho­vor.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (5)
zdroj: @ta­tia­na­zi­de­kova

Čo ťa pri­viedlo k cvi­če­niu? Bola si ak­tívna od ma­lička alebo sa to v tebe zlo­milo až ne­skôr?

K športu som bola ve­dená už od môjho út­leho det­stva. Na­ro­dila som sa ako 4 dieťa v ro­dine po 3 bra­toch. Dvaja naj­starší bra­tia (keď som sa na­ro­dila už mali 13 a 12 ro­kov) v tom čase už zá­vodne špor­to­vali – v zime ly­žo­vali a v lete ro­bili wind­sur­fing  pod do­hľa­dom otca, ktorý ako ak­tívny špor­to­vec bol aj ich pr­vým tré­ne­rom.  Keďže na ich tré­ningy i pre­teky po Slo­ven­sku sme často cho­dili všetci spolu, šport bol pri­ro­dze­nou sú­čas­ťou môjho ži­vota už od na­ro­de­nia.

V 3 ro­koch chceli moji ro­di­čia, aby som po bra­toch ako je­diná dcéra ro­bila niečo diev­čen­ské. A tak som za­čala s bab­kou pra­vi­delne cho­diť na ba­let. Ten, ktorý mi vy­brali by som však na­zvala skôr taká det­ská gym­nas­tika. Tú so mnou však v oveľa vyš­šej miere ná­roč­nosti re­a­li­zo­vali starší bra­tia, ktorí ma už ako ba­toľa pra­vi­delne dví­hali na ru­kách nad hlavu, čím ma na­učili udr­žať rov­no­váhu a sta­bi­litu. Pa­mä­tám si, ako ma ne­skôr zase učili cho­diť po ru­kách, ská­kať do ba­zéna šípky a iné veci. Dnes to vní­mam tak, že oni ma vlastne na­učili ne­báť sa, dô­ve­ro­vať v športe sebe aj dru­hým, opa­ko­vať ne­us­tále to, čo mi ne­šlo a tým pre­ko­ná­vať svoje vlastné li­mity. To mi ur­čite do­dnes po­máha vo všet­kých mo­jich špor­toch. Mys­lím si, že ne­môže byť nič lep­šie, ako keď sa dieťa na­učí bez stra­chu sa hý­bať už od ma­lička, te­šiť sa z po­kro­kov a z po­zna­nia, že do­sia­hol to, že už nemá prob­lém uro­biť tie „kr­ko­lomne kúsky“.

Na dnes by sta­cilo 💪🏼

A post sha­red by Ta­tiana Ži­de­ková (@ta­tia­na­zi­de­kova) on

Ako ťa ovplyv­nili ro­di­čia v špor­to­vaní? 

Ro­di­čia ma do ni­čoho ne­nú­tili, umož­nili mi vy­skú­šať si všetko, čo som si vy­brala. A tak som sa ako malá ško­láčka roz­hodla cho­diť do jaz­dec­kého klubu. Mo­jim hlav­ným dô­vo­dom bolo, že som mala rada zvie­ratká a tam som sa mohla (zá­ro­veň to bola moja po­vin­nosť člena klubu) sta­rať o ko­níky, psov a ma­čičky, ktoré sa tam na­chá­dzali. Po ko­ní­koch som sa roz­hodla pre te­nis, pre­tože ho radi hrali moji bra­tia, ktorí v mla­dosti tiež ab­sol­vo­vali tré­ningy tohto športu. O kva­litu môjho tré­nera sa po­sta­rala ma­mina. Po úvod­ných tes­toch ma pri­jal do svojho tímu. Te­nis ma veľmi ba­vil. Po čase tré­ner stup­ňo­val tlak na mňa a na moje vý­kony a tým sa stup­ňo­vala aj in­ten­zitu jeho hlasu … a ja ako malé dieťa som ne­ve­dela po­cho­piť, prečo ujo tré­ner na mňa toľko kričí. A tak som sa z tré­nin­gov pre­stala te­šiť a keď som z nich za­čala od­chá­dzať aj s pla­čom, roz­hodla sa moja mama ukon­čiť túto moju špor­tovú etapu.

Prišla však ďal­šia etapa na mo­jej špor­to­vej ceste. Pri pre­chode na druhý stu­peň ZŠ  som sa na zá­klade vý­beru „kva­li­fi­ko­vala“ do špor­to­vej triedy, ktorá bola na mo­jej škole so za­me­ra­ním na vo­lej­bal. V tomto športe som to na­priek tomu, že nie som a ani som ni­kdy vzhľa­dom k svojmu veku ne­bola vy­soká, ťa­hala až do 17 ro­kov – na po­ste li­bero. Po ukon­čení stred­nej školy mi šport, ako pra­vi­delná sú­časť môjho ži­vota chý­bal a tak na­stala éra môjho „ži­vota vo fitku“.

 

Ktoré cvi­če­nie máš naj­rad­šej? Z tvojho Ins­ta­gramu je vi­dieť, že pre­fe­ru­ješ skôr cvi­če­nia dy­na­mic­kého cha­rak­teru, nás by zau­jí­malo či si skú­šala aj niečo po­koj­nej­šie na­prí­klad pi­la­tes alebo jogu?

Ne­viem, či by som do­ká­zala po­ve­dať, že ne­jaký šport úplne pre­fe­ru­jem. To, čo mô­žem po­ve­dať, že ak by to bolo možné, tak by som od rána do ve­čera  špor­to­vala. Šport sa stal pre mňa ur­či­tou zá­vis­los­ťou a preto môj týž­denný har­mo­no­gram tré­nin­gov je tak na­bitý, že si za­čí­nam uve­do­mo­vať, že nie­kedy ne­mám do­sta­tok času na re­ge­ne­rá­ciu. Na jed­nej strane mam veľmi rada si­lové tré­ningy, lebo tam mô­žem vi­dieť, ako sa mi po­sú­vajú tieto moje hra­nice. Na dru­hej strane som si veľmi ob­ľú­bila aj taký šport,  akým je joga, kde sa zasa mô­žem vra­cať k tým často kr­ko­lomný „kús­kom“ práce zo svo­jím te­lom, ku kto­rým som bola ve­dená práve na tej gym­nas­tike v det­stve. Ja proste mi­lu­jem šport ako taký. Rada sa hý­bem a hlavne strašne rada pre­ko­ná­vam samú seba. Ne­mám rada po­cit, že mi niečo nejde.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (5)
zdroj: @ta­tia­na­zi­de­kova

Aký je teda tvoj ná­zor na po­kojné cvi­če­nia? Dá sa podľa teba do­siah­nuť vy­špor­to­vanú po­stavu aj po­mo­cou pi­la­tesu alebo jógy?

Na roku 2018 som si dala zá­vä­zok, že do môjho týž­den­ného har­mo­no­gramu za­pra­cu­jem aj jogu a plá­va­nie, lebo sú to su­per kom­pen­začné športy k tým mo­jim si­lo­vým. Ur­čite si mys­lím, že člo­vek do­káže byť krásne vy­špor­to­vaný z po­koj­ných cvi­čení. Veď keď sa po­zriete na tie jo­gínky,  aké majú krásne po­stavy, z čoho to asi majú? Joga do­káže uro­biť krásnu po­stavu, do­káže krásne na­tiah­nuť svaly, a práve ta­káto po­stava je pre mňa žen­sky krásna. Takže ve­rím, že na konci roku 2018 sa aj ja po­zriem do zrkadla a po­viem si, že wow, prečo som sa do tej jogy ne­pus­tila skôr.

 

Na tvo­jom Ins­ta­grame ťa sle­duje veľmi veľa ľudí a do­konca ťa za­čali oslo­vo­vať aj rôzne značky. Kto bol Ta­tiana pred týmto všet­kým?

Pred tým všet­kým? Úplne oby­čajná baba, tak ako aj te­raz 🙂 Pra­co­vala som ako MNG v jed­nom odev­nom re­ťazci. A popri tom som ro­bila to, čo ma baví a čo ro­bím aj  te­raz. Mys­lím si, že ma Ins­ta­gram v ni­čom ne­zme­nil, iba u nie­kto­rých ľudí zvi­di­teľ­nil. A po­mo­hol mi trošku viac ko­mu­ni­ko­vať s ľuďmi.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (5)
zdroj: @ta­tia­na­zi­de­kova

Ins­ta­gram máš stále ako ko­ní­ček alebo to pre­rástlo do full job-u?

Do­ne­dávna som  svoj Ins­ta­gram bu­do­vala ako svoje hobby a popri tom  som pra­co­vala. Na­koľko však ča­sovo zo­sú­la­diť prácu v spo­loč­nosti so striktne sta­no­ve­ným pra­cov­ným ča­som nie­len po­obede, ale aj cez ví­kendy s prá­cou na bu­do­vaní IG, s mo­jimi špor­to­vými zá­ľu­bami, ale aj sú­krom­ným ži­vo­tom už bolo ťažké, roz­hodla som uro­biť vý­raznú zmenu v svo­jom ži­vote a za­čať pod­ni­kať.  Tým som do­siahla väč­šiu ča­sovú fle­xi­bi­litu a väčší po­ten­ciál na skĺbe­nie mo­jich ko­níč­kov a mo­jej no­vej práce. Pri­budli mi však aj  po­vin­nosti sú­čas­nosti,  učím sa vy­hľa­dá­vať prí­le­ži­tosti, vy­mýš­ľať a re­a­li­zo­vať malé pro­jekty a zá­ro­veň rie­šiť nové po­vin­nosti vy­plý­va­júce zo sú­krom­ného pod­ni­ka­nia.

 

Si zo Ži­liny, ale často ces­tu­ješ do Bra­ti­slavy kvôli práci. Po­hrá­vala si sa s myš­lien­kou, že by si sa pre­sťa­ho­vala na stálo do hlav­ného mesta?

Nie­kedy mi to pre­behne hla­vou, že z pra­cov­ného hľa­diska ma v Ži­line už v pod­state nič ne­drží a predsa len v Bra­ti­slave by sa mi ľah­šie pra­co­valo,  pre­tože väč­šina ob­chod­ných par­tne­rov ma sídlo v Bra­ti­slave a tam by som do­ká­zala rie­šiť veci fle­xi­bil­nej­šie a možno aj pra­cov­ných po­núk by bolo viac. Ale hneď po­tom si  uve­do­mím, že všet­kých blíz­kych mám tu v Ži­line a vô­bec ne­viem,  či by som do­ká­zala len tak od­ísť do ne­známa, teda nie­kde, kde ne­mám ro­dinu, ka­ma­rá­tov, a cel­kovo také zá­ze­mie a  pod­poru ako mám tu doma – v Ži­line.

 

Exis­tuje ne­jaká kon­krétna značka, s kto­rou tú­žiš uro­biť ko­la­bo­rá­ciu?

Ako sa to ho­vorí? Keď si niečo že­láš, ne­mala by si to po­ve­dať na­hlas a ono sa to po­tom splní.  Aj ja sa­moz­rejme mam svoje tajne  kon­krétne túžby v ob­lasti spo­lu­práce, ale tie si za­tiaľ ne­chám pre seba. To čo je ale dô­le­ži­tej­šie ako sny a túžby je, že som vďačná za každú spo­lu­prácu, pri kto­rej som  mohla a v bu­dúc­nosti bu­dem môcť zo­sú­la­diť vzá­jomné po­treby a mož­nosti via­ce­rých strán tak, že na konci každá zain­te­re­so­vaná strana získa pre­sved­če­nia,  že spo­lu­práca mala zmy­sel preto, že pri­niesla kaž­dej strane do­sta­točný úži­tok.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (5)
zdroj: @ta­tia­na­zi­de­kova

Väč­šina z nás po­tre­buje ne­jakú ka­ma­rátku, čo sa týka pod­pory v cvi­čení. Máš aj ty nie­koho, kto ti po­máha v mo­ti­vá­cií?

Ja osobne pri cvi­čení po­tre­bu­jem mať vždy nad se­bou au­to­ritu. Nie­koho, komu dô­ve­ru­jem a koho re­špek­tu­jem preto, že sa do da­ného športu a vie ma správne usmer­niť. Takže pri cvi­čení ne­pre­fe­ru­jem ka­mošky, ale tré­ne­rov. Na každý šport, ktorý ro­bím sa vždy sna­žím zo­hnať si ta­kého osob­ného tré­nera, ktorý po od­bor­nej stránke na mňa do­hliada, ale zá­ro­veň ma do­káže na­mo­ti­vo­vať až „vy­he­co­vať“ k naj­lep­ším vý­ko­nom, mno­ho­krát až na hra­nici mo­jich síl. Ta­kéto tré­ningy sú často ťažké, ale ten po­cit, keď pre­ko­nám svoje pô­vodné hra­nice, je pre mňa za­kaž­dým po­cit ví­ťazs­tva nad se­bou.  Sa­moz­rejme, aj s ka­moš­kami cho­dím cvi­čiť, ale to väč­ši­nou iba keď si dá­vam kar­dio. A v ne­po­sled­nom rade cho­dím ob­čas cvi­čiť aj s ma­mi­nou, aby som ju in­špi­ro­vala k ná­vratu k pra­vi­del­nému športu. Vra­ciam jej to, že v det­stve k športu viedla ona mňa, te­raz ju k  zdrav­šiemu špor­to­va­niu (joga, ) ve­diem ja, keďže je už na dô­chodku a  má via­cej času.

🏊🏼‍♀️ pre dnes od­pla­vane 🙂

A post sha­red by Ta­tiana Ži­de­ková (@ta­tia­na­zi­de­kova) on

Máš sta­no­venú kon­krétnu di­étu alebo aj nie­kedy zhre­šíš?

Striktnú di­étu, pri kto­rej by som si na­prí­klad vá­žila po­tra­viny alebo presne po­čí­tala denne ka­ló­rie som ni­kdy ne­mala a prav­de­po­dobne ani mať ne­bu­dem,  keďže šport ne­ro­bím zá­vodne a zá­ro­veň sa ne­do­ká­žem takto psy­chicky tý­rať.  Mo­jou fi­lo­zo­fiou pri stra­vo­vaní je, že je dô­le­žité,  keď člo­vek vie, čo je pre jeho telo dobre a čo nie a koľko toho mu pre jeho ži­vot stačí a tým sa ria­dim. Jem tak, že kon­zu­mu­jem veci, ktoré mi chu­tia a zá­ro­veň viem, že sú pre môj or­ga­niz­mus pros­pešné. A áno, mám aj ja ob­do­bia, kedy si k tým zdra­vým jed­lám dám aj niečo ne­zdravé.  Ne­bo­jím sa pri­znať, že dosť často ne­do­ká­žem odo­lať aj slad­kos­tiam (nie však v pre­hna­nom množ­stve). A  ne­tr­pím pri tom vý­čit­kami, pre­tože si mys­lím, že mam dosť po­hybu na to, aby sa moje telo do­ká­zalo vy­spo­ria­dať aj s ne­ja­kým ko­lá­či­kom na­viac.

 

Na­ko­niec nám, pro­sím, pre­zraď tvoje ob­ľú­bené miesta. Kam naj­rad­šej cho­díš na zdravé jedlo?

Keď chcem jesť zdravo, ne­cho­dím do re­štau­rá­cii. Veľmi rada va­rím, takže to dobre zdravé jedlo si naj­rad­šej pri­pra­vu­jem sama doma.

Zo­bra­ziť celú ga­lé­riu (5)
zdroj: @ta­tia­na­zi­de­kova

Ďa­ku­jem za roz­ho­vor

Komentáre