Občas doma večer ležím, počúvam pesničky a mám zavreté oči. A presne v tedy sa mi vynorí z mysle spomienka na teba. Tie spomienky už neznamenajú pre mňa to, čo kedysi. A to je v poriadku. Už sa mi nehrnú slzy do oči pri každej jednej veci, ktorú sme spolu zažili.
Začala som žiť už svoj vlastný život a viem, že aj ty. Začali sme sa stretávať s novými ľudmi. Možno aj s tými, ktorých sme obaja nemali radi. Ale chápem, že sme sa zmenili. Zmenili sa naše názory, postoje. Zmenili sme sa my. A ja som sa som dospela, stala sa silnejšou a rozumnejšou, než som bola predtým.
A teraz si už iba občas na chvíľu spomeniem na teba. Spomeniem si na všetko pekné, na úplne každú maličkosť. Ale iba niekedy. Už to nie je ako to bývalo kedysi. Nebolí to a už si nič nevyčítam. Necítim žiadnu nenávisť, ani nič zlé. Cítim vďaku za to, že si mohol byť súčasťou môjho života.
Zaujímalo by ma, či si aj ty občas spomenieš na mňa. Či aj ty máš niekedy také chvíle, kedy nad tým premýšľaš, ale iba niekedy a len na chvíľu. Pretože už by sme sa nemali zameriavať na to, čo bolo kedysi, ale mali by sme sa poučiť zo všetkých spoločných chýb a žiť opäť naplno. Ale ešte stále budem občas na chvíľku spomínať, aj keď už nie s tým pocitom ako kedysi.
