Dr­žím v ruke štvrtý po­hár čer­ve­ného vína, v diaľke po­ču­jem hrať „Sing me to sleep“ od Alana Wal­kera a ce­lým svo­jím by­tím sa i na­priek ná­valu al­ko­holu v mo­jom tele sna­žím po­čú­vať a chá­pať, čo mi chce po­ve­dať. Lebo viem, že má pravdu. Lebo viem, že jej slová po­tre­bu­jem po­čuť.

„Kde sa stra­tilo to se­ba­ve­do­mie, ktoré si na mne tak ob­di­vo­vala? Kde sa stra­tila moja viera v seba samú, v moje kva­lity a hod­noty? Kde som sa stra­tila celá?“
„Iba vo svo­jej hlave, zlatko. Iba tam si sa stra­tila,“ pevne, so sú­ci­tom v očiach mi stisla ruku.
„Mám po­cit, že všetko, čoho sa chy­tím, uro­bím zle. Mám po­cit, že všetko, čo po­viem, je zle,“ do očí sa mi tla­čili al­ko­ho­lom na­siak­nuté slzy.
„ Člo­vek nemá zlé vlast­nosti. Nie sú veci, ktoré sa dajú ohod­no­tiť ako dobré, či zlé. A tak isto ani ne­exis­tujú žiadne ľud­ské chyby. Je to len o tom, ako sa  k tomu člo­vek po­staví. Ako bude so svo­jimi vlast­nos­ťami a da­nos­ťami pra­co­vať. Je to iba o tom, čo v sebe člo­vek do­káže ovlá­dať, s čím sa do­káže po­pa­so­vať, čo do­káže po­tla­čiť, či roz­ví­jať. Ne­exis­tuje zle, či dobre. Ne­exis­tuje správne, či ne­správne. Všetko je to cel­kom re­la­tívne, všetko je to  iba v nás. V na­šej hlave, v na­šej duši, v bun­kách, ktoré obý­vajú naše telo.pexels-photo4foto: thought­ca­ta­log.com

Sme ovplyv­není mi­nu­los­ťou, ča­ka­júc v prí­tom­nosti na lep­šiu bu­dúc­nosť. Pop­ri­tom chceme byť lepší, pop­ri­tom chceme rásť, ale ni­kto z nás si ne­uve­do­muje, že iba my do­ká­žeme bo­jo­vať s na­šimi vlast­nos­ťami, ktoré po­tom ovplyv­ňujú naše ko­na­nie. Mu­síme sa na­učiť svoje me­nej po­da­rené vlast­nosti do­stať pod kon­trolu a svoje vý­ni­moč­nosti do­stať do vý­šin. Ne­ne­chať sa po­hl­tiť sla­bos­ťami, ale vy­hrá­vať pred­nos­ťami. A všetko toto do­ká­žeme!“

„Bo­jím sa toľ­kej zod­po­ved­nosti. Bo­jím sa myš­lienky, že všetko stojí na mne, že všetko ovplyv­ňu­jem ja a len ja. Že si cesty aj pre­kážky tvo­rím sama a že moje zlo a dobro vní­mam sub­jek­tívne iba ja. Ne­bolo by jed­no­duch­šie, keby exis­to­valo niečo, čo by ne­zá­visle od nás ovplyv­ňo­valo naše cesty a dalo sa na to vy­ho­vo­riť?“
„Ach, ty hlú­pučká! Mys­líš, že by ťa sku­točne na­pĺňalo, ak by si mala presné li­najky na každý deň? Pred­stav si ten po­cit vlast­ného za­dos­ťu­či­ne­nia, keď po­cho­píš, aký dô­le­žitý je prí­stup k ži­votu. Prí­stup k sebe sa­mej.

Svoj prí­stup k ži­votu máme pod kon­tro­lou je­dine my, ale to ne­zna­mená zod­po­ved­nosť. To je ne­ko­nečná slo­boda. Prí­stup je dô­le­ži­tejší ako zlé, či dobré vlast­nosti, ako mi­nu­losť, či bu­dúc­nosť, spo­koj­nosť, či ne­spo­koj­nosť, vzde­la­nie, či na­da­nie. Prí­stup, to je buď šťas­tie alebo ne­šťas­tie, buď roz­víja alebo ničí. Ne­boj sa toho, ne­maj strach zo seba sa­mej. Sama si svo­jím tvor­com!“

Po týchto slo­vách som sa zdvihla od ne­do­pi­tého vína, usmiala sa kamsi do diaľky a spolu s mo­jím no­vým zno­vuz­ro­de­ným prí­stu­pom som vy­kro­čila ochut­ná­vať slasti i strasti ži­vota…

foto: thought­ca­ta­log.com

Komentáre