Pri­znám sa, že pat­rím k naj­väč­ším mi­lov­ní­kom via­noč­ných sviat­kov, kaž­do­ročne sa na ne te­ším už od po­lo­vice marca, preto ma veľmi mrzí zis­te­nie, že dnešné Via­noce už nie sú to čo bý­vali. Sú viac umelé, ako pravé. Sú viac cu­dzo­krajné ako tra­dičné. Sú viac ne­ná­vi­dené ako mi­lo­vané.  Spo­mí­nam si ako tomu ke­dysi bý­valo. Tá ra­dosť, to šťas­tie, tá krása, to te­še­nia sa na to všetko čo tento via­nočný čas pri­náša.

Pe­ká­vali sme via­nočne pe­čivo s po­mo­cou na­šej mami, spo­ločne sme zdo­bili via­nočný strom­ček, nie­koľko dní po sebe sme sle­do­vali, ako vo vani pláva ka­por a ba­vilo nás to! Do­ká­zali sme celý me­siac po­čú­vať via­nočné pes­ničky, či ko­ledy. Vlast­no­ručne sme vy­rá­bali oz­doby a de­ko­rá­cie do na­šich do­mov. Vy­rá­ba­nie pa­pie­ro­vých sne­ho­vých vlo­čiek bolo pre nás via­noč­nou čin­nos­ťou číslo 1., Pí­sa­vali sme listy Je­žis­kovy, radi sme nav­šte­vo­vali Bet­le­hem v kos­tole, sle­do­vali sme do­okola tie isté roz­právky v kruhu na­šej ro­diny, pá­lili sme prskavky, no ča­som, sme na všetky tieto krásne zvyky za­čali za­bú­dať. A tým najk­raj­ším, čo Via­nočné sviatky po­nú­kali bolo to, že sme ve­rili.

Dnes už ne­ve­ríme.. ne­ve­ríme ni­čomu z toho čara, ktoré via­noce po­nú­kajú. Sme prí­liš prí­sni na seba aj os­tat­ných, v týchto najk­raj­ších dňoch v roku. Na­há­ňame sa za do­ko­na­los­ťou, väč­šina z Nás sa na­háňa aj za laj­kami na Fa­ce­bo­oku, či Ins­ta­grame. Za­budli sme na to, že najk­raj­šou spo­mien­kou týchto dní môže byť sku­točná, pa­pie­rová fo­to­gra­fia, dá­vame pred­nosť so­ciál­nym sie­ťam, aby sme ohú­rili via­cej iných, ako seba. Ne­pre­ží­vame to čaro, strá­came tú lásku, dá­vame viac ma­te­riál­nych vecí, ako tých sku­točne hod­not­ných pre nás.

Už nez­bie­rame lásku na­šej ro­diny. Pre­stali sme ve­riť a dú­fať. Za­čali sme za­bú­dať na to, aké Via­noce sme ke­dysi mali. Chceme sa viac po­do­bať iným, chceme si všetko zjed­no­du­šiť, preto vo­líme rad­šej via­nočne pe­čivo z ob­chodu, ako to, ktoré si sami upe­čieme. Tie ku­po­vané per­níčky, ne­chu­tia a ani ne­vy­ze­rajú tak skvelo, ako tie ktoré si sami pri­pra­víme. Tie pre­oz­do­bo­vané de­ko­rá­cie s po­tla­čou El­fov, ne­na­hra­dia to sku­točné via­nočné oz­doby vy­ro­bené zo slamy, ve­ríme viac v Santa Clausa ako v Je­žiška, akoby sme sa chceli as­poň na chvíľu po­do­bať čo naj­viac Ame­rike, po­maly ale ur­čite väč­šina z Nás ča­som na­hradí aj naše tra­dičné via­nočné jedlá, ne­ja­kými po­lo­to­varmi, či nie­čim ne­ty­pic­kým nášmu kraju.

Pre­stali sme sa ra­do­vať, te­šiť, uží­vať si spo­loč­ných chvíľ a hlavne, pre­stali sme ro­biť Via­noce také, aké na­ozaj sú. Rad­šej bu­deme „per­fektní“, ohod­no­tení stov­kami „páči sa mi to“ na so­ciál­nych sie­ťach a vnútri sa bu­deme cí­tiť práz­dno, akoby sme mali Via­noce brať také, aké sú, te­šiť sa z nich, pre­ží­vať ich s tými na kto­rých nám naj­viac zá­leží a hlavne, ne­za­bú­dať na to, že sú to Via­noce, ktoré ne­mu­sia byť per­fektne pre os­tat­ných, ale pre Nás!

Za­bud­nime pro­sím na to, ako nám ich uka­zujú v te­le­ví­zií či na so­ciál­nych sie­ťach, za­bud­nime na to, ako si ich pred­sta­vujú iní. Pre­žime ich tak, ako chceme, tak ako nám to bude prí­jemné, zá­bavné a ča­ro­vné. Robme to tak ako ke­dysi, keď sviatky boli o ra­dosti, po­koji a láske, nie o strese, ner­voch a hád­kach.

Komentáre