Deň kedy som sa ko­nečne pre­bu­dila a pre­stala vy­tvá­rať ten istý stále opa­ku­júci sa film v mo­jom ži­vote

Po­znáte tie dni či noci, kedy roz­mýš­ľate nad tým, či to má celé vlastne ešte ne­jaký zmy­sel… Ne­mô­žete jesť, ne­mô­žete piť, ne­mô­žete spať, ne­do­ká­žete sa na nič sú­stre­diť. Do­ká­žete len je­diné. Pre­mýš­ľať nad tou je­di­nou oso­bou. Pre­mýš­ľať nad tým, či to má s tým člo­ve­kom ešte ne­jaký vý­znam. Či je dobré vkla­dať ener­giu do nie­čoho, čo Vám jej pri­tom samé toľko be­rie.

 

Ve­ríte, že sa to všetko ešte zmení?

Ne­vra­cia sa Vám to, čo do člo­veka vkla­dáte a ne­dos­tá­vate, čo by ste od neho oča­ká­vali. Dá­vate mu lásku a tá sa Vám ne­vra­cia. A stále ča­káte, že sa niečo zmení. Áno, síce sa to zmení, ale ča­som vi­díte, že sa to mení ešte k hor­šiemu, ako to bolo pred­tým.

Do­kedy chcete ešte spať? Či v sku­toč­nosti v re­a­lite ne­spať?

Hlavne vtedy prídu tie noci, kedy ne­mô­žete spať, pre­tože sa po­čas nich len pre­ha­dzu­jete v po­steli, roz­mýš­ľate, trá­pite sa a ho­vo­ríte si, že ten člo­vek Vám za to ne­stojí a mu­síte to ukon­čiť. Aj keď sa Vám po pár ta­kýchto v pod­state pre­bde­ných no­ciach, po dl­hom pre­mýš­ľaní, več­nom pre­ha­dzo­vaní sa zo strany na stranu po­stele, strie­daní van­kú­šov, či do­konca vy­ha­dzo­vaní ich spod hlavy, na­ko­niec po­darí za­spať as­poň tým plyt­kým, krát­kym spán­kom, na­pl­ne­ným jed­ným ho­ro­ro­vým snom za dru­hým, aj tak sa zo­bu­díte za­včasu ráno mi­ni­málne dve ho­diny pred zvo­ne­ním bu­díka a vtedy sa už cí­tite vy­pra­hnutí, na­hne­vaní, frus­tro­vaní, zú­falí a hlavne bez ener­gie a chuti do ži­vota.

Dievča, ko­nečne sa zo­buď!

Toto je však to ráno, ten deň, kedy som si po­ve­dala a to už ho­vo­rím o sebe, že to už takto ísť ďa­lej ne­môže a mu­sím toto celé trá­pe­nie ko­nečne ukon­čiť. Pre­šla som si už za tú dlhú dobu hne­vom, pre­šla som si pla­čom a do­stala som sa do štá­dia, kedy som si uve­do­mila, že už ne­viem ani len pla­kať. Už mi to jed­no­du­cho nejde. Ne­tiekli mi slzy, aj keď by sa to práve v tejto si­tu­ácií od mňa mi­ni­málne oča­ká­valo a ja by som to ten­to­krát sku­točne chcela, pre­tože som to po­tre­bo­vala. Ale bola som na­toľko slabá, toľ­ko­krát skla­maná, že to už viac nejde a uve­do­mila som si, že sa to už opäť tak ľahko ani ne­stane a pla­kať už veľmi dlho ne­bu­dem, pre­tože si už ne­ne­chám ub­li­žo­vať.

 

Ko­nečne som na­brala silu a roz­hodla si sa za všet­kým uro­biť jednu ob­rov­skú bodku!

A tak som sa po pre­bde­nej a tej straš­nej noci roz­hodla ísť za tým môjmu srdcu blíz­kym člo­ve­kom. Išla som naj­skôr plná hnevu, ktorý sa opa­ko­vane strie­dal s po­ci­tom, že mi to je už všetko jedno. Jed­no­du­cho som na bode nula. Ne­bola som ani hore, ani dole…Vzdala som svoj vnú­torný boj…Pre­hrala som ho a v tom mo­mente som os­tala bez emó­cií. Ve­dela som len to, že takto to už po­kra­čo­vať ne­môže… Tak som išla roz­hod­ným a pev­ným kro­kom za tou mo­jou veľ­kou lás­kou, ktorá ma i ten­to­krát pri­pra­vila o kľudný, hl­boký a po­kojný spá­nok. Krá­čala som s myš­lien­kou, že to chladne, možno i s hne­vom ukon­čím. Bola som roz­hod­nutá. Cí­tila som to tak.

zdroj: pe­xels.com

A v tom sa vo mne všetko zlo­milo, no úplne iným spô­so­bom, aký som oča­ká­vala

Ako­náhle som toho člo­veka zba­dala, stála pred ním a dí­vala sa mu do očí, uve­do­mila som si, že ten hnev jed­no­du­cho zmi­zol, zmi­zol po­cit tem­noty, bo­lesti a zú­fals­tva, ktorý mi za­čal za­tem­ňo­vať srdce i my­seľ. Po­hľa­dom do tých očí, ktoré som tak mi­lo­vala a možno i stále mi­lu­jem, na vý­raz jeho tváre, ktorý bol sám v sebe na­toľko stra­tený, že mi ve­del od­po­ve­dať na všetko iba ne­is­tým „ne­viem“ a do­okola opa­ko­val len slo­víčko „pre­páč“, sa stalo niečo úplne iné. Uve­do­mila som si, že mi je ho v sku­toč­nosti ľúto. Pre­tože som sa toľko trá­pila nad člo­ve­kom, ktorý vlastne ani sám ne­vie, čo od ži­vota chce, ne­vie, či chce mňa, je stra­tený sám v sebe a je­diný člo­vek, ktorý si to od­nie­sol som bola ja. A práve vtedy, be­hom jed­nej je­di­nej se­kundy sa stalo niečo úplne iné! Vý­raz tváre sa mi zme­nil. Na za­mra­če­nej utrá­pe­nej tvári sa mi zja­vil úsmev a zvláštny vý­raz v očiach. Ale nie ho­ci­jaký. Ale taký, aký ešte ni­kdy do­po­siaľ. Nie­kto by ho na­zval na­prí­klad možno aj šia­lený alebo by Vám po­ve­dal, že sa ho bojí 🙂 Ak ste za­žili po­dobnú si­tu­áciu, možno ste sa do­konca za­čali sa na tom ce­lom uve­do­mení si všet­kého i na­hlas smiať…

 

Do­kedy sa Vám v ži­vote opa­ko­vať to isté?

Ten, na kto­rého som sa pred chví­ľou tak uprene s bo­les­ťou a hne­vom v očiam dí­vala, vô­bec ne­chá­pal, čo sa to som mnou vlastne stalo. Ale ja som to v tom mo­mente po­cho­pila. Ko­nečne pri­šiel ten deň a po­cho­pila som, že na­priek mo­jej veľ­kej snahe vy­hnúť sa po­dob­nému zá­žitku, stalo sa mi to opäť. V hlave sa mi to­tižto v tom mo­mente pre­hrá­val film, ide však o film, ktorý som už ke­dysi dávno vi­dela, hoci nie presne tento, ale je­den s veľmi po­dob­ným sce­ná­rom, pre­tože opäť sa mi opa­ko­vala rov­naká si­tu­ácia ako v mi­nu­losti, opa­kuje sa už nie­koľ­ký­krát, len vždy s iným člo­ve­kom. A vždy s tou vraj ko­nečne pra­vou lás­kou…As­poň som si to vždy mys­lela.

Čo som však spra­vila ten­to­krát? Ko­nečne som to všetko po­cho­pila… Usmiala som sa, bez slova oto­čila, za­tvo­rila za se­bou s kľu­dom dvere a ve­rím, že týmto po­cho­pe­ním som aj ko­nečne ukon­čila večne opa­ku­júci sa sce­nár v mo­jom ži­vote a dú­fam, že sa tak udialo alebo mi­ni­málne udeje i vo Va­šom, len ko­nečne dajte mož­nosť tomu, aby ste sa pre­bu­dili…

Komentáre