Deň kedy som sa konečne prebudila a prestala vytvárať ten istý stále opakujúci sa film v mojom živote

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Poznáte tie dni či noci, kedy rozmýšľate nad tým, či to má celé vlastne ešte nejaký zmysel… Nemôžete jesť, nemôžete piť, nemôžete spať, nedokážete sa na nič sústrediť. Dokážete len jediné. Premýšľať nad tou jedinou osobou. Premýšľať nad tým, či to má s tým človekom ešte nejaký význam. Či je dobré vkladať energiu do niečoho, čo Vám jej pritom samé toľko berie.

 

Veríte, že sa to všetko ešte zmení?

Nevracia sa Vám to, čo do človeka vkladáte a nedostávate, čo by ste od neho očakávali. Dávate mu lásku a tá sa Vám nevracia. A stále čakáte, že sa niečo zmení. Áno, síce sa to zmení, ale časom vidíte, že sa to mení ešte k horšiemu, ako to bolo predtým.

Dokedy chcete ešte spať? Či v skutočnosti v realite nespať?

Hlavne vtedy prídu tie noci, kedy nemôžete spať, pretože sa počas nich len prehadzujete v posteli, rozmýšľate, trápite sa a hovoríte si, že ten človek Vám za to nestojí a musíte to ukončiť. Aj keď sa Vám po pár takýchto v podstate prebdených nociach, po dlhom premýšľaní, večnom prehadzovaní sa zo strany na stranu postele, striedaní vankúšov, či dokonca vyhadzovaní ich spod hlavy, nakoniec podarí zaspať aspoň tým plytkým, krátkym spánkom, naplneným jedným hororovým snom za druhým, aj tak sa zobudíte zavčasu ráno minimálne dve hodiny pred zvonením budíka a vtedy sa už cítite vyprahnutí, nahnevaní, frustrovaní, zúfalí a hlavne bez energie a chuti do života.

Dievča, konečne sa zobuď!

Toto je však to ráno, ten deň, kedy som si povedala a to už hovorím o sebe, že to už takto ísť ďalej nemôže a musím toto celé trápenie konečne ukončiť. Prešla som si už za tú dlhú dobu hnevom, prešla som si plačom a dostala som sa do štádia, kedy som si uvedomila, že už neviem ani len plakať. Už mi to jednoducho nejde. Netiekli mi slzy, aj keď by sa to práve v tejto situácií od mňa minimálne očakávalo a ja by som to tentokrát skutočne chcela, pretože som to potrebovala. Ale bola som natoľko slabá, toľkokrát sklamaná, že to už viac nejde a uvedomila som si, že sa to už opäť tak ľahko ani nestane a plakať už veľmi dlho nebudem, pretože si už nenechám ubližovať.

 

Konečne som nabrala silu a rozhodla si sa za všetkým urobiť jednu obrovskú bodku!

A tak som sa po prebdenej a tej strašnej noci rozhodla ísť za tým môjmu srdcu blízkym človekom. Išla som najskôr plná hnevu, ktorý sa opakovane striedal s pocitom, že mi to je už všetko jedno. Jednoducho som na bode nula. Nebola som ani hore, ani dole…Vzdala som svoj vnútorný boj…Prehrala som ho a v tom momente som ostala bez emócií. Vedela som len to, že takto to už pokračovať nemôže… Tak som išla rozhodným a pevným krokom za tou mojou veľkou láskou, ktorá ma i tentokrát pripravila o kľudný, hlboký a pokojný spánok. Kráčala som s myšlienkou, že to chladne, možno i s hnevom ukončím. Bola som rozhodnutá. Cítila som to tak.

Zdroj: pexels.com

A v tom sa vo mne všetko zlomilo, no úplne iným spôsobom, aký som očakávala

Akonáhle som toho človeka zbadala, stála pred ním a dívala sa mu do očí, uvedomila som si, že ten hnev jednoducho zmizol, zmizol pocit temnoty, bolesti a zúfalstva, ktorý mi začal zatemňovať srdce i myseľ. Pohľadom do tých očí, ktoré som tak milovala a možno i stále milujem, na výraz jeho tváre, ktorý bol sám v sebe natoľko stratený, že mi vedel odpovedať na všetko iba neistým „neviem“ a dookola opakoval len slovíčko „prepáč“, sa stalo niečo úplne iné. Uvedomila som si, že mi je ho v skutočnosti ľúto. Pretože som sa toľko trápila nad človekom, ktorý vlastne ani sám nevie, čo od života chce, nevie, či chce mňa, je stratený sám v sebe a jediný človek, ktorý si to odniesol som bola ja. A práve vtedy, behom jednej jedinej sekundy sa stalo niečo úplne iné! Výraz tváre sa mi zmenil. Na zamračenej utrápenej tvári sa mi zjavil úsmev a zvláštny výraz v očiach. Ale nie hocijaký. Ale taký, aký ešte nikdy doposiaľ. Niekto by ho nazval napríklad možno aj šialený alebo by Vám povedal, že sa ho bojí 🙂 Ak ste zažili podobnú situáciu, možno ste sa dokonca začali sa na tom celom uvedomení si všetkého i nahlas smiať…

 

Dokedy sa Vám v živote opakovať to isté?

Ten, na ktorého som sa pred chvíľou tak uprene s bolesťou a hnevom v očiam dívala, vôbec nechápal, čo sa to som mnou vlastne stalo. Ale ja som to v tom momente pochopila. Konečne prišiel ten deň a pochopila som, že napriek mojej veľkej snahe vyhnúť sa podobnému zážitku, stalo sa mi to opäť. V hlave sa mi totižto v tom momente prehrával film, ide však o film, ktorý som už kedysi dávno videla, hoci nie presne tento, ale jeden s veľmi podobným scenárom, pretože opäť sa mi opakovala rovnaká situácia ako v minulosti, opakuje sa už niekoľkýkrát, len vždy s iným človekom. A vždy s tou vraj konečne pravou láskou…Aspoň som si to vždy myslela.

Čo som však spravila tentokrát? Konečne som to všetko pochopila… Usmiala som sa, bez slova otočila, zatvorila za sebou s kľudom dvere a verím, že týmto pochopením som aj konečne ukončila večne opakujúci sa scenár v mojom živote a dúfam, že sa tak udialo alebo minimálne udeje i vo Vašom, len konečne dajte možnosť tomu, aby ste sa prebudili…