Ach tie večné bájky…

To ne­ko­nečné ka­muf­lo­va­nie pod­staty vecí, to ne­ko­nečné ča­ka­nie a nemé pri­ze­ra­nie sa ve­ciam, ktoré so mnou ni­kdy ne­la­dili…

Aké po­hodlné to bolo! Vždy to bolo takto jed­no­duch­šie. Mala som to od­skú­šané, ni­kdy ma to ne­s­kla­malo. Ľu­dia boli takto so mnou spo­kojní. Bola som vždy bez­prob­lé­mová, tá chá­pavá, tá čo sa pris­pô­sobí, v ko­lek­tíve ob­ľú­bená. Tak načo to me­niť?

Raz to ale prišlo. Vy­triez­ve­nie. Uve­do­me­nie si vlast­nej je­di­neč­nosti. Uve­do­me­nie si, že ži­vot bez pravdy je ne­smierne vy­čer­pá­va­júci. Ľú­tosť nad roz­hod­nu­tiami, ktoré som v mi­nu­losti ne­uro­bila, hoci som mala na to silu. Ľú­tosť nad ča­som strá­ve­ným v bez­peč­nej vzdia­le­nosti od sku­toč­ného, rý­dzeho a str­hu­jú­ceho ži­vota pl­ného prek­va­pení.
A tak som si jed­ného dňa ko­nečne trúfla byť tou, kto­rou na­ozaj som. Za­čala som žiť v úpl­nej, ce­lis­tvej a ne­men­nej pravde voči sebe sa­mej. Pri­jala som svoju dušu ako svoju naj­lep­šiu ka­ma­rátku a od­vtedy ju mi­lu­jem a ob­di­vu­jem. Sta­viam na jej kla­doch a viac už na ňu ne­úto­čím, pre­tože viem, že len vďaka jej pre­žit­kom sa sku­točne spoz­ná­vam! Až te­raz cí­tim, že som na správ­nej ceste a kým po nej krá­čam v láske k sebe sa­mej, viem, že ne­za­blú­dim, nech mi ži­vot v bu­dúc­nosti chystá čo­koľ­vek!

Komentáre