Si len člo­vek, ja to be­riem. Kvi­tu­jem to. Nie je to niečo, za čo by si mal niesť zod­po­ved­nosť a pla­tiť za to do konca ži­vota. Sama dobre viem, aké jed­no­du­ché je zra­niť nie­koho na kom ti zá­leží. Je to možné do­siah­nuť be­hom se­kundy. Nie­kedy je to rých­lej­šie než žmurk­nu­tie. Mô­žem s hr­dos­ťou po­ve­dať, že som sa mý­lila. Tá po­hl­cu­júca bo­lesť sa sku­točne dá utl­miť. Ča­som.

Znie to hlúpo. Je to akoby som sa ria­dila podľa tých po­u­čiek a básní, ktoré vra­via ako veľmi čas lieči len mu­síš byť tr­pez­livá. Po­čas svo­jich naj­hor­ších dní to­muto ne­prí­jem­nému faktu od­mie­taš uve­riť. Je to skrátka ťažké. Ale to je mnoho vecí. Ni­kdy som však ne­po­ve­dala, že na to za­bud­nem a že to pre­stane bo­lieť úplne ale zvyk­nem si na to.

Vieš, nie je to od­pus­tok, na to bu­dem po­tre­bo­vať ešte trošku viac toho dra­ho­cen­ného času.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Každý deň bol bo­lest­nou pri­po­mien­kou toho, že som z časti zly­hala aj ja sama. Ako sa vraví, naj­hor­šie je spo­mí­nať na to krásne v dobe, keď ti je naj­hor­šie. Je to všetko pekné, že si pa­mä­tám každý je­den oka­mih, pri kto­rom som sa ne­ve­dela pre­stať usmie­vať ale sna­žiť sa o to po­me­dzi slzy nie je ani zďa­leka to isté.

Všetky tie cesty do školy, ktoré som ke­dysi pred te­bou ab­sol­vo­vala, s du­ni­vou hud­bou, kto­rou som sa sna­žila pre­brať aby som sa ne­zo­bu­dila nie­kde na konci sveta sa ra­zom zme­nili na ti­ché jazdy. Jazdy plné bo­lesti a skla­ma­nia, že vy­stú­pim nie­kde me­dzi. Me­dzi tým čo bolo a tým čo mohlo byť.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Dni sa vliekli ne­sku­točne po­maly a ja som mys­lela, že po­stupne prí­dem o rozum. Ne­do­ká­zala som to po­cho­piť a pri­tom som sa tak sna­žila. Sna­žila som sa po­ro­zu­mieť tomu, že si zmä­tený, že ob­čas na­ozaj každý po­tre­buje byť sám, do­priať si zo­pár tých zdra­vot­ných pre­chá­dzok, ktoré ti pre­čis­tia hlavu. Dala som ti pries­tor, skromne sa dom­nie­vam, že som ti ho dala viac než dosť až som v ko­neč­nom dô­sledku ukra­jo­vala z času, ktorý som mala od­lo­žený sama pre seba.

Pri­zná­vam, na­ozaj ti mám byť za čo vďačná. Je toho mnoho, začo by som mohla po­ve­dať, že ti ďa­ku­jem, ale zá­ro­veň ne­us­tále pre­mýš­ľam, či tých pár chvíľ ne­pre­ko­na­teľ­ného šťas­tia stáli za všetky tieto dni. Ne­ľu­tu­jem však nič a viem, že ani ty nie.

Už keď som si mys­lela, že tomu po­maly pri­chá­dzam na ko­reň do­stala som tvoje pri­zna­nie. Síce je pravda, že to ne­bolo až tak tvoje sve­do­mie, ktoré ťa k tomu do­ko­palo, ale be­riem. Je to lep­šie ako nič. Sa­moz­rejme, v mo­mente, ako sa do­zvieš pravdu, hlavne ak ide o druh pravdy, ktorý by si rad­šej pre­po­čula, cí­tiš ab­nor­málny hnev. Po­cit, pri kto­rom by si naj­rad­šej rozt­ries­kala najb­liž­šiu stenu na márne kúsky. V mo­jom prí­pade však práve tento hnev do­ká­zal to o čo som sa celé tie týždne sna­žila. Ko­nečne sa zhl­boka na­dých­nuť, vy­strieť nohy a vy­kro­čiť vpred. Sama.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Takže áno, ďa­ku­jem ti, že si to vzdal. Ďa­ku­jem, že si ne­stál na par­ko­visku pred mo­jim do­mom za­kaž­dým čo som sa vra­cala do­mov. Ďa­ku­jem ti za to, že som ťa ne­našla ani na je­di­nom z tých miest, na kto­rých som ťa hľa­dala celé dni. Ďa­ku­jem, že si zmi­zol akoby si ni­kdy ani ne­exis­to­val. Ďa­ku­jem, že si mi uká­zal, že ma ne­mi­lu­ješ pre­tože od toho mo­mentu som sa po­stupne učila ako mi­lo­vať samú seba. Niečo čo je na­ozaj dô­le­žité. Bez teba by som na to možno prišla až prí­liš ne­skoro. Ďa­ku­jem ti za to, že si skla­mal.

Komentáre