Nie je čo k tomu po­ve­dať. Nie je to biele, čierne ani fa­rebné. Nie je to o po­nož­kách ani o tom, či mi na­va­ríš po­lievku, keď mám chrípku. Všetko si ro­bil správne. Len ne­viem, či pre správnu ženu.

Či mám vý­čitky? Ne­nor­málne! Za­spá­vam v úva­hách, vstá­vam s úva­hami, v práci go­og­lim články, ako zis­títe či nie­koho mi­lu­jete. Trápne? Áno. Zby­točné? Ne­viem.

Ne­viem, ani sama, kedy ma táto otázka za­čala má­tať. Prišlo to po­maly a po­ti­chu. Ne­boli tam žiadne fam­fáry. Stali sme sa ka­ma­rátmi ži­jú­cimi spolu. Opora – áno. Sila – áno. Vá­šeň? Ne­ná­vratne preč.

Áno, mala som vzťahy, kde to proste ne­šlo. Kde boli hádky, drive a od­chod bol ťažký, ale zdal sa lo­gický, lebo na­sved­čo­val tomu, že to nie je možné.

Toto je cel­kom niečo iné. Na po­vr­chu to pô­sobí ako fun­gu­júci vzťah dvoch ľudí, ktorí čo to pre­žili. Od­išli sme spolu do jed­ného mesta a za­čali bu­do­vať spo­ločný ži­vot tak ako sme chceli. 5 ro­kov vzťahu prišlo do bodu, ktorý mal byť za­čiat­kom ro­diny a nie­čoho viac.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
pexels-photo-218679

foto: pe­xels.com

A te­raz, keď je to tu, vzbu­dzuje to vo mne pa­niku… Nie pa­niku zo zá­väzku. Pa­niku zo zá­väzku te­raz a s te­bou. Nie je na to ra­ci­onálny dô­vod, si mo­jím pria­te­ľom a cí­tim k tebe veci, ale na­miesto toho, aby som ti chcela dať všetko, chcem len, aby si ne­bol smutný…

Či si viem pred­sta­viť ži­vot bez teba? Ne­viem. Ale často nad tým roz­mýš­ľam. Ale vie to nie­kto, kto roz­mýšľa nad roz­cho­dom po 5tich ro­koch?

Nie­kedy sa bo­jím, že len ute­kám pred tým všet­kým a pred tou zod­po­ved­nos­ťou. Ale ja ne­pat­rím k tým, čo sa zod­po­ved­nosti boja…

pexels-photo-108036

foto: pe­xels.com

Vždy, keď mi nie­kto iný ho­vo­ril ta­kýto trápny prí­beh, zdal sa mi vý­sle­dok jasný: va­rianta A, ak ho mi­lu­ješ, ostaň s ním. Niečo ste vy­bu­do­vali, má to mi­nu­losť aj bu­dúc­nosť. Va­rianta B, ak už k nemu ne­cí­tiš čo treba, po­baľ sa a choď…Žiaľ, to čo je zvonku a u iných ľudí úplne jasné u teba na pl­nej čiare zly­háva.

Rie­še­nie by malo byť úplne jed­no­du­ché. Vy­srať sa na všetko a po­kra­čo­vať ďa­lej. Mi­lo­vať sa, se­xo­vať, cho­diť na vý­lety, ísť na do­vo­lenku, bu­do­vať ro­dinu – ale predsa to nejde. Každé ráno vstá­vam s tým, že za­čnem na­novo a ne­bu­dem nič rie­šiť. Že sa na teba ráno usme­jem, schú­lim sa pod tvoje ple­cia, ako to ro­bie­vam, a ne­chám od­ísť všetko zlé…Te­raz to uro­biť ne­mô­žem.

Tvoja ná­ruč je tou otáz­kou, na ktorú si mu­sím od­po­ve­dať sama. Kým si ne­po­viem áno so všet­kým, ne­bu­dem ve­dieť prísť, za­mrn­čať a zo­brať to z tvo­jich pliec…

Nie nie je to o týždni. Po­sledný rok sme ne­jak za­budli na nás. Prí­liš veľa ro­bili a málo bo­jo­vali za to, čo má vý­znam. Možno som to za­bila v tebe ja. Možno som vy­tvo­rila prob­lém, ktorý ne­bol až kým som ho ne­vy­ro­bila. A všetko by šlo pre­ko­nať keby sme chceli. Ale keď…

pexels-photo-24156

Sú to drob­nosti. To, že som ťa pro­sie­vala nech všetko ne­ro­bíme spolu, nech ideš von s ka­ma­rátmi bezo mňa. Že to všetko som pre­stala ho­vo­riť, lebo to pre mňa pre­stalo mať vý­znam.

Viem čo mi na to po­vieš. Že keď ti po­viem ty ideš. Áno, ideš, ale prečo všetko or­ga­ni­zu­jem vždy ja? Prečo ne­pot­re­bu­ješ byť sám? Prečo len ja po­tre­bu­jem pries­tor? Prečo to nemá drive? Prečo ne­chá­peš, že po­tre­bu­jem čas pre seba? Prečo sa cí­tim ako tá zlá, čo ťa núti ne­byť so mnou. Prečo ma vzťah ob­me­dzuje? Ke­dysi si bol mo­jím kríd­lom…Te­raz ma ťa­háš stále na zem. Vy­tý­čil si si jasný cieľ ideš za ním. Ale ľu­dia sa me­nia. A ja sa po­tre­bu­jem viac hý­bať. Aj s te­bou. Ale mu­síš chcieť ísť aj ty nie sa len pri­po­jiť ku mne z ná­tlaku…

pexels-photo

Stra­tila som sa. Ces­tou som sa stra­tila a chcem sa nájsť. Chcem ro­biť kre­a­tívne veci, cho­diť tan­co­vať do rána, ma­ľo­vať, cvi­čiť a cho­diť na hory. Chcem, aby si to chcel ro­biť aj ty. Aby som pre teba ne­bola len re­be­lu­júce dieťa, na ktoré treba dá­vať po­zor. Aby si ma v tom chcel pod­po­riť a chcel to aj ty. Aby si sa na mňa ne­hne­val, že sa kú­pem v noci v mori, aby si sa mnou ša­lel, keď to po­tre­bu­jem. Otázka je, či to chceš ty.

O čom je toto celé?  Sama ne­viem, nech­cem po­čuť ná­zor, ani pre­d­ik­ciu bu­dúc­nosti. Ani jedna z va­riant sa mi ne­páči. Keď mi nie­kto po­vie vy­kaš­lite sa na to, bu­dem bo­jo­vať, že to má vý­znam. Ak mi po­vie, že to nie je roz­chod, bu­dem bo­jo­vať, že to nie je na vzťah. Toto nie je otázka, v kto­rej mi nie­kto po­môže. Len ja a ty. Je to len o nás.

Komentáre