Pa­mä­táš, keď sme sa pr­vý­krát stretli?

Ja som mala pria­teľa a ty si bol jeho ka­ma­rát. Po­dá­vali ste si ruky a pri­pí­jali na všetko možné. Ne­ve­no­val si mi ani po­hľad a so zdvi­hnu­tou hla­vou si sa tvá­ril, že Ti patrí svet. Ne­da­ro­val si po­hľad vlastne ni­komu, kto Ti za to ne­stál. Há­dzal si po­známky, ktoré všet­kých ro­zo­smiali, aj tie, ktoré mali ľudí ne­priamo ura­ziť. Ne­pá­čil si sa mi. V hlave som ti v pra­vi­del­ných in­ter­va­loch dá­vala pár ne­mi­lých prí­vlas­tkov a keď si sa na­tia­hol, aby si mi drin­kom naz­na­čil, že zrejme sto­jím za to zo­zná­miť sa s Te­bou, mala som chuť Ti tú svoju vodku chrst­núť do tváre. Bol si je­den z tých, ktorí na seba str­há­vajú po­zor­nosť. A ja som Tebe tú svoju ne­mala v pláne ve­no­vať.

Člo­vek mieni, Pán Boh mení. Boh alebo osud, ná­hoda alebo len skrátka ži­vot.

Niečo môj po­stoj k Tebe zme­nilo. Zrejme preto je to už pár ro­kov, po­čas kto­rých v mo­jom ži­vote za­stá­vaš zvláštne miesto.

pe­xels.com

Ni­kto ni­kdy ne­bol v po­zí­cii Teba.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ni­kto vo mne ne­do­ká­zal vy­tvo­riť takú zmes emó­cií, ktorá spa­ľuje zvnútra, bolí, hnevá, zá­ro­veň však teší, na­pĺňa a upo­ko­juje. Ni­kdy Ti ne­do­ká­žem vy­svet­liť, prečo to tak je a prečo som to do­pus­tila. Zvlášt­nym spô­so­bom si sa mi do­stal pod kožu a ro­bil v mo­jom ži­vote zmä­tok. Za celé tie roky som Ti ni­kdy ne­bola schopná po­ve­dať všetko, čo som mno­ho­krát po­ve­dať chcela. Po­ve­dať Ti, ako veľmi Ťa mám rada, či to, ako Ťa viac nech­cem vi­dieť.

Trá­vili sme spolu ho­diny a ja som Ti ne­po­pí­sala, čo vo mne bolo. Vety, ktoré som sa ces­tou za Te­bou učila, os­tali po­ho­dené pred Tvo­jimi dve­rami. Ve­dela som, že Ťa nič také ani ne­zau­jíma a ja som to vlastne ani cel­kom ne­ve­dela po­me­no­vať.

pe­xels.com

Pa­mä­táš si náš prvý spo­ločný ve­čer?

Na­pí­sal si mi, pre­tože si sa do­zve­del, že si môj pria­teľ dal so mnou tú po­vestnú „pauzu“. Ne­pri­púš­ťal si si to, že od­mie­tam Tvoje po­zva­nie. Ja som si ne­pri­púš­ťala, že ma zlo­míš. Ale Ty si vy­hral a ja som o ho­dinu u Teba pila ten naj­ne­chut­nejší ze­lený čaj na svete. Dí­vala som sa do Tvo­jich aro­gant­ných mod­rých očí, ne­ve­rila Ti ani slovo, no na­priek tomu som Ťa po­čú­vala. Po čase s Te­bou sú­hla­sila, ne­skôr už le­žala pri Tebe a boz­ká­vala Ťa. Ne­ná­vi­dela som Ťa za to, že si predsa vy­hral a ja som len ďal­šia, ktorá pod­ľahla.

Pa­mä­táš si, keď sme spolu osla­vo­vali Via­noce 23. de­cem­bra s mra­ze­nou piz­zou a fil­mom?

Že sme sviatky po­u­žili ako zá­mienku na stret­nu­tie? Alebo na to, keď sme hrali člo­veče? Keď Ti vo­lala pria­teľka a mne zá­ro­veň pria­teľ, ktorý sa roz­ho­dol ukon­čiť pauzu a znovu ma ľú­biť? Spo­mí­naš si na to, ako si ho­vo­ril, že to s ňou ne­vieš vy­dr­žať iba jej nech­ceš ub­lí­žiť? Alebo na to, keď si na par­kete v bare pred mo­jimi očami ob­jí­mal a ba­lil inú žen­skú, za­tiaľ čo deň pred tým si bol so mnou a nech­cel ma pus­tiť do­mov? Ne­ná­vi­dela som Ťa za to, ako ub­li­žu­ješ svo­jej pria­teľke, mne a zrejme aj iným.

pe­xels.com

 

Spo­meň si, pro­sím, na to, ako sme spolu pol­roka bez aké­ho­koľ­vek dô­vodu ne­ho­vo­rili. Se­diac od seba na pár met­rov sme sa ig­no­ro­vali ako naj­väčší ne­pria­te­lia. Ja som za­čala mi­lo­vať iného a bola s ním šťastná. Ty si sa oz­val a ja som ve­dela, že ci­ga­retu s Te­bou ne­od­miet­nem. Ve­dela som, že za pár dní od­chá­dzam za oceán a ty už bu­deš len za­bud­nutá spo­mienka.

Týchto pár riad­kov Ti ve­nu­jem, aby si ve­del to, čo som ne­bola schopná ti po­ve­dať na­hlas.

Vieš, keď som Ťa vi­dela s inou, bo­lelo to. Ale prečo bolí pred očami strá­cať niečo, čo mi ni­kdy ne­pat­rilo? Keď si mi len tak z ni­čoho nič na­pí­sal, môj deň na­bral iný smer. Vieš, keď som bola preč a bolo mi naj­hor­šie, keď som sama s ví­nom a mod­ri­nami po tvári od mo­jej lásky pla­kala pri po­steli, mys­lela som na Teba, na nás a po­ze­rala si do­okola tie naše tri spo­ločné fotky. Keď som sa roz­hodla vrá­tiť sa a lie­tadlo vzlietlo do ob­la­kov, utrela som slzy, pre­hl­tla horkú slinu ťaž­kého ži­vota tam a te­šila sa, až Ťa znova uvi­dím. A hoci sme znova po čase vpadli do nášho ko­lo­toča stret­nutí s ne­is­tým kon­com, ve­dela som, že si mo­jou dro­gou, kto­rej bude ná­ročné sa vzdať.

pe­xels.com

V deň, keď som Ťa z ni­čoho nič od­strihla zo svojho ži­vota, mi od­išlo niečo, čo mi každý deň chýba. Pre­tože už ni­kdy ni­kto ne­na­hradí tvoje zvláštne krásne, no ne­ná­vi­dené miesto v mo­jom ži­vote.

P.S: ďa­ku­jem Ti za to, že si.

Komentáre