Za­čalo sa to cel­kom bo­lestne. Roz­cho­dom. Na­sle­do­vali pre­pla­kané noci, kedy som seba samú pre­svied­čala, že chyba je je­dine vo mne. Že za všetko čo sa stalo, mô­žem len ja a je to moja vina. Že ak by som sa sprá­vala inak, bolo by to celé inak aj te­raz. Noci, kedy som ne­spala, sa ne­dali ani rá­tať. Dni, kedy som nech­cela vy­jsť z po­stele, boli čo­raz čas­tej­šie. Myš­lienky o tom, aká som zlá, sa usíd­lili v mo­jej hlave.

Ob­do­bie, kedy som sa dá­vala do­kopy trvalo dlho. Na­ozaj, roz­chod a bo­lesť po pr­vej láske sa lieči veľmi po­maly. Po­maly, av­šak veľmi isto. Po čase sa za­le­pili všetky rany, ktoré som mala a ja som sa ve­dela znovu smiať. Ve­dela som sa te­šiť z ma­lič­kostí, ktoré som za­ží­vala v bežné dni. Raz, tu­ším na jar, som mala ko­nečne po­cit, že všetko bude dobré. Že áno, te­raz je ten čas, kedy mô­žem byť sama se­bou a žiť ži­vot podľa seba.

zdroj: Photo by Jo­el­valve on Unsp­lash.com

Ne­trvalo dlho a na dvere mi za­klo­pal on. On, vďaka kto­rému som zis­tila, aké je to mi­lo­vať. On, vďaka kto­rému som sa na­učila roz­dá­vať lásku. On, kvôli kto­rému som pla­kala veľa nocí. On, kvôli kto­rému som skoro stra­tila samú seba.

Pri­šiel sa vrá­tiť. Pri­šiel sa ospra­vedl­niť a pri­šiel na to, aby sme znovu boli spolu. Ľu­dia sú rôzni a ľu­dia sa v nie­kto­rých si­tu­áciách za­cho­vajú od­lišne.

Ne­viem, možno ča­kal, že sa mu ho­dím okolo krku alebo že mu od­pus­tím. Jedna moja časť to veľmi chcela, ale tá druhá ve­dela, že to nie je dobré. Že by som sa len zby­točne trá­pila a za­žila všetko znovu. Ve­dela som, že keď bol schopný uro­biť nie­ktoré veci raz, urobí ich aj druhý raz. Ne­chala som ho, nech si ide svo­jou ces­tou. Tak, ako si aj ja krá­čam svo­jou. Bez neho. Bez bo­lesti. Bez ľudí, ktorí mi ub­li­žo­vali a spô­so­bo­vali mi bo­lesť.

Komentáre