Len le­žím. Hľa­dím do okna, za kto­rým sneží a sna­žím sa po­cho­piť, čo sa deje.

Prečo ne­môžme byť ne­vinní tak, ako tie vločky? Vy­zerá to, akoby ich nie­kto z hora sy­pal. Pa­dajú ob­rov­skou rých­los­ťou, teda as­poň v mo­jich očiach to tak vy­zerá. A ten hustý sneh, čo sa snaží pô­so­biť tak prí­jemne, spô­so­buje chlad na koži, ale ra­dosť z neho za­hreje pri srdci.

Pre­mýš­ľam…
Čas beží asi tak rýchlo, ako ubúda moja ener­gia. Som una­vená, no aj na­priek tomu sa moje myš­lienky mno­žia. Ge­niálne, čo všetko do­káže telo cí­tiť a na čo všetko do­káže mo­zog mys­lieť! Pred­sta­vu­jem si veci, ktoré sa ni­kdy ne­stali. Zvláštne, že to ide. Vnú­tila som si po­cit zimy a to len vďaka po­hľadu na biely, ľahký sneh. Dr­žím šálku čaju, ktorá bola ešte pred­ne­dáv­nom ho­rúca. Už neh­reje tak, ako pred­tým. Chcelo by to také ob­ja­tie, až mi spô­sobí teplo. Ohreje ma nie len druhé ľud­ské telo, ale aj po­cit lásky na duši.

Exis­tuje dobrý a zlý ži­vot? Alebo je len dobrý a zlý člo­vek? Čo ak je len šťas­tie alebo ne­šťas­tie? Ako to vlastne je? Môžme sa mať stále dobre? Máte od­po­vede? Po­znáte ich? Alebo to ne­pozná ni­kto?

Po­zo­ru­jem stromy v ne­ďa­le­kom parku, ktoré sa mi zdajú roz­ma­zané vďaka množ­stvu vlo­čiek. Po­krýva ich hrubá biela duchna tvo­rená sne­hom. Mu­sia byť silné, aby tu váhu udr­žali. Nie­ktoré miesta sú od­ha­lené po­u­lič­ným osvet­le­ním. Jedna lampa bliká. Za­kaž­dým, keď za­svieti ako keby nie­kto do nej ko­pol a za­čal z nej pa­dať sneh.

Ni­kde, kde moje oči do­vi­dia nie je ani nohy. Ľu­dia sú skrytý v teple do­mo­vov. Čo by ste uro­bili vy? Boli by ste tým je­di­neč­ným osa­me­lým člo­ve­kom, ktorý pre­chá­dza za­sne­že­nými uli­cami celý pre­mo­čený? Boli by teda v teple s pria­teľmi a ro­di­nou? Alebo by ste boli ako ja? Se­deli za ok­nom a po­zo­ro­vali, čo sa deje?

Moje viečka oťa­žie­vajú, myš­lienky pr­chajú, pred­stavy tmavnú. A už sa mi nič nezdá také kú­zelné.
Keby som bola sneh ur­čite už spím!

1 2

Komentáre