Za­mys­lela si sa nie­kedy nad tým, že čím viac sa sna­žíš, tým viac pa­dáš? Zly­há­vaš? Že ob­čas ko­náš z ne­zná­meho dô­vodu? Dô­vodu, ktorý ne­vieš ani ty sama? Presne takto sa cí­tila aj ona. Akoby všetká jej snaha bola márna. Akoby ne­ve­dela alebo ne­mohla uro­biť správny krok vpred. Akoby exis­to­vali len zlé roz­hod­nu­tia, do kto­rých sa bez­hlavo nech­cene hr­nula. No ži­vot je už raz taký. Plný ne­vys­vet­li­teľ­ných vecí, plný otá­zok, na ktoré ne­exis­tujú od­po­vede.

Presne ta­kéto chvíle ob­čas na­stá­vajú u kaž­dého z nás. Chvíle, ktoré ne­skôr ľu­tu­ješ. Ne­vieš ich vy­svet­liť. Viem, nech­cela si. Nie si to ty. Možno ťa niečo ovplyv­nilo. Niečo po­hl­tilo. Nie­kto pre­kri­čal tvoj zdravý úsu­dok. Tvoje zdravé ko­na­nie.

zdroj: pe­xels.com

Kiež by si ve­dela po­ve­dať, prečo si to uro­bila. Kla­dieš si túto otázku deň čo deň. Mi­ni­málne ti­síc­krát. Mrzí ťa to. No vieš, že ako na kopu iných otá­zok, ani na túto ne­poz­náš od­po­ve­dať. Nech sa sna­žíš ako chceš, ne­vieš odô­vod­niť svoje ko­na­nie.

Ale sna­žíš sa. Tak veľmi chceš byť pre neho dobrá. Lepší člo­vek. Ne­s­kla­mať ho za­kaž­dým, keď uro­bíš krok vpred. Nech­ceš ho stra­tiť. Prísť o jeho dô­veru. Ne­mô­žeš. Do­stala si druhú šancu, a tak nech­ceš znovu skla­mať.

A tak máš po­cit, že čím viac sa sna­žíš, tým viac to ka­zíš. Čo krok, to pád. Všetko sa ti vy­myká z rúk. Ne­kon­tro­lo­vane sa rú­tiš. Ro­bíš chybu za chy­bou aj keď nech­ceš. Tá­peš v tme. Zra­ňu­ješ.

zdroj: pe­xels.com

A to je na tom naj­hor­šie. Ub­li­žu­ješ. Znovu a znovu. Deň čo deň. A za­kaž­dým ti to od­pustí. Ale prečo? Vieš, že si to ne­za­slú­žiš. Ale on tam vždy pre teba je. Stojí tam a verí ti. Chápe ťa. Vidí, že tvoj ži­vot je je­den veľký zmä­tok, no aj na­priek tomu ťa má rád. Vie, aká si ne­kon­tro­lo­va­teľná. Tvrdo­hlavá.

Po­zrieš sa naňho a uve­do­míš si, že on ti za tú všetku ná­mahu stojí. Pre neho sa na­ozaj oplatí vstá­vať a pa­dať. Po­ma­ličky, ale po­stupne byť lep­ším člo­ve­kom. Kaž­dým jeho od­pus­te­ním, kaž­dým jeho pre­ja­vom dô­very, ho ľú­biš viac a viac.

Možno sa raz do­zvieš, prečo ti od­púšťa. Prečo ťa na­priek všet­kému, na­priek mi­nu­losti, na­priek prí­tom­nosti, na­priek tomu aká si ne­vy­maže zo ži­vota. Ob­čas hľa­díš do zrkadla a pý­taš sa sa­mej seba, prečo je vlastne stále s te­bou. Žeby pre tvoj smiech? Pre tvoju ne­spú­tanú dušu? No od­po­veď ne­vieš, ne­vi­díš ani ne­po­ču­ješ.

zdroj: pe­xels.com

A tak len ne­pres­tá­vaš ži­votu ďa­ko­vať za to, že ti po­slal jeho. Dô­vod, pre ktorý sa chceš stať lep­ším člo­ve­kom. Nie­koho, pre koho sa na­ozaj oplatí bo­jo­vať aj so všet­kou tou bo­les­ťou.

Komentáre