Depresia je ako kameň, ktorý si nosíte každý deň v rukách. Bolí to. Musíte však ísť nejak životom ďalej. Bolo by naivné myslieť si, že jedného dňa sa zobudíte, bolesť prejde a vy sa budete cítiť šťastní. Niektoré rána sa vám ani nedá vstať, máte pocit, že kameň je priťažký na to, aby ste sa dokázali pohnúť z postele. Tlačí vás k zemi. Snažíte sa načiahnuť ruku k telefónu, aby ste zavolali do práce, že neprídete, ale kameň je tak ťažký, že zostávate pripútaní k posteli. Nedokážete odpovedať na prichádzajúce hovory, len ležíte na mieste až do večera.

Keď sa vám kameň, ktorý držíte v rukách zdá večer o niečo ľahší a vy sa konečne môžte pohnúť, snažíte sa urobiť niečo zmysluplné. Napríklad navariť si. Zo začiatku je to v poriadku, cítite síce určitú váhu v ruke, ale variť predsa zvládnete aj druhou rukou. Po čase však ruka viac a viac bolí, až nedokážete ani stáť a musíte si opäť ľahnúť do postele. Zrazu niekto zvoní. Vravíte si, že vládzete prejsť ku dverám, ale pod váhou kameňa je to naozaj namáhavé. Kým prejdete ku dverám, už tam nik nestojí. Zazvoní telefón. V dni, keď je kameň celkom ľahký ho zodvihnete a nejak sa vyhovoríte, prečo ste neprišli do práce, prečo ste nešli na kávu a prečo inokedy nezdvíhate telefón. Nemôžete ostatným povedať, že nosíte ťažký kameň v rukách. Nepochopili by to, oni totiž žiadne kamene v rukách nemajú.

Dni sa zvyknú striedať.

V niektoré dni pomaly ani necítite, že nosíte v rukách niečo ťažké a dokážete fungovať normálne ako ostatní ľudia. Síce vidíte, že nemáte toľko energie ako oni, ale máte pocit, že dni sú skvelé. Sú však dni, kedy je to horšie. Keď vás obrovská váha kameňa nepustí nikam okrem postele. Keď sa nevládzete pohnúť. Keď len plačete, lebo nič iné v tej chvíli nedokážete. Ak sa premôžete, viete urobiť len pár krokov, niekedy sa však už nedokážete vrátiť späť do postele, lebo vás ťarcha kameňa doslova prevalí. Tak len sedíte v kúte, na chladnej zemi, plačúci, niekoľko hodín, až pokiaľ nie je kameň ľahší a vy môžte prejsť do postele. Takto sa dni opakujú stále dokola.

Dni, kedy je to najhoršie

Počas dní, kedy je to najhoršie sa zobúdzate obklopení kameňmi. Nemáte len jeden v rukách, ďalšie sú vedľa vás v posteli, pod posteľou a vlastne v celej miestnosti. Chcete si urobiť cestu k dverám a tak kamene premiestňujete, aby ste sa k nim dostali. Potom však zistíte, že čím viac ste ich presúvali, tým viac sa ich nahromadilo pri dverách a teda nie ste schopní dvere otvoriť. Miestnosť je príliš malá a kameňov je príliš veľa na to, aby ste sa dostali von. Ste nahnevaní, nešťastní a ubolení. Prajete si, aby prišiel niekto, kto odhodí kamene a vyslobodí vás spomedzi nich. Nikto to však nedokáže, keďže nikto okrem vás ich nevidí. Tie kamene sú problémy, starosti, smútok, nešťastie a vlastne všetko to ťaživé ukryté hlboko vo vás.

 

Ľudia si začínajú všímať, že ste iní

Vidia, že sa už nesmejete ako inokedy, vidia, že už sa s nimi nerozprávate ako inokedy, vidia, že už to nie ste vy. Ale ako by ste aj mohli byť rovnakí ako predtým, keď predtým ste v rukách žiaden kameň nemali. Keď sa niekomu zdôveríte so svojím trápením, odpovie vám, že si nezaslúžite so sebou nosiť kameň, veď ste tak dobrý človek. Ale o tom či ho budete alebo nebudete mať v rukách nerozhodujete, rovnako ako nemôžete rozhodnúť o svojom osude. On príde, zo dňa na deň pocítite ťažobu v rukách a už sa ho nezbavíte…

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.