„Čas za­hojí všetky rany.“

Ne­mám rada túto vetu. Čas rany ne­hojí, len sa s nimi po ne­ja­kom čase na­učíš žiť. Za­čneš si po­maly zvy­kať. Za­čneš si zvy­kať na tú bo­lesť a tmu. Prejde ur­čitá doba a ty to za­čneš pri­jí­mať. Ak­cep­to­vať. Aj keď si os­tala una­vená zo všet­kých skla­maní, z ľudí. Zo všet­kých ma­siek, ktoré im od­padli. Z tých, ktorí len pred­stie­rali, že im na tebe zá­le­žalo.

Skla­maná z ce­lého sveta, že nie je tak ru­žový akým si ho vi­dela. Po­tom ot­vo­ríš oči a  za­čneš vní­mať farby. Sku­točné farby sku­toč­ného sveta a ľudí. Na­učíš sa po tom všet­kom vi­dieť to, čo tam sku­točne je, a nie to, čo si tam iba chcela vi­dieť. Pre­sta­neš žiť ži­vot v ilú­zii. Za­čneš chá­pať a uve­do­mo­vať si to, čo pred­tým nie.

Zdroj: pe­xels.com

Už viac ne­do­vo­líš, aby ti nie­kto ub­li­žo­val. Áno ty, ty, čo práve čí­taš tieto riadky. Možno si vra­víš, o čom to tu pí­šem, keď ani ne­viem, čo sa v tebe odo­hráva. No ver, že one­dlho bude dá­vať všetko zmy­sel. Búrky, ktoré sú v tebe skon­čia a po tom všet­kom vy­jde na­ko­niec dúha. Dúha ako znak toho, aká silná do­ká­žeš byť. Ako sa vieš za­kaž­dým znova na­dých­nuť, vstať a za­čať od­znova.

Tak vstaň. To, čo bolo aj tak ne­zme­níš, je to mi­nu­losť. Ne­smieš ju ne­ná­vi­dieť za to, že z teba spra­vila člo­veka akým si dnes. Ak­cep­tuj ju, príjmi ju. Je tu ďal­šie ráno, ďal­šia šanca, ďal­šia hra. Za­budni na všetko, čo sa ti ne­po­da­rilo a mysli na to, čo sa môže po­da­riť. Za­budni na všetko zlé a pa­mä­taj, že ni­kdy nie je tak zle, aby ne­mohlo byt ešte hor­šie. Mysli na to, že si úžasný člo­vek, v kto­rom je ob­rov­ská vnú­torná sila a opa­kuj si tieto slová každý je­den deň.

Komentáre