„Čas zahojí všetky rany.“

Nemám rada túto vetu. Čas rany nehojí, len sa s nimi po nejakom čase naučíš žiť. Začneš si pomaly zvykať. Začneš si zvykať na tú bolesť a tmu. Prejde určitá doba a ty to začneš prijímať. Akceptovať. Aj keď si ostala unavená zo všetkých sklamaní, z ľudí. Zo všetkých masiek, ktoré im odpadli. Z tých, ktorí len predstierali, že im na tebe záležalo.

Sklamaná z celého sveta, že nie je tak ružový akým si ho videla. Potom otvoríš oči a  začneš vnímať farby. Skutočné farby skutočného sveta a ľudí. Naučíš sa po tom všetkom vidieť to, čo tam skutočne je, a nie to, čo si tam iba chcela vidieť. Prestaneš žiť život v ilúzii. Začneš chápať a uvedomovať si to, čo predtým nie.

Zdroj: pexels.com

Už viac nedovolíš, aby ti niekto ubližoval. Áno ty, ty, čo práve čítaš tieto riadky. Možno si vravíš, o čom to tu píšem, keď ani neviem, čo sa v tebe odohráva. No ver, že onedlho bude dávať všetko zmysel. Búrky, ktoré sú v tebe skončia a po tom všetkom vyjde nakoniec dúha. Dúha ako znak toho, aká silná dokážeš byť. Ako sa vieš zakaždým znova nadýchnuť, vstať a začať odznova.

Tak vstaň. To, čo bolo aj tak nezmeníš, je to minulosť. Nesmieš ju nenávidieť za to, že z teba spravila človeka akým si dnes. Akceptuj ju, príjmi ju. Je tu ďalšie ráno, ďalšia šanca, ďalšia hra. Zabudni na všetko, čo sa ti nepodarilo a mysli na to, čo sa môže podariť. Zabudni na všetko zlé a pamätaj, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byt ešte horšie. Mysli na to, že si úžasný človek, v ktorom je obrovská vnútorná sila a opakuj si tieto slová každý jeden deň.