Se­dím na káve a po­zo­ru­jem ľudí, ktorí pri­chá­dzajú a od­chá­dzajú. Pri­šiel je­den pár, za ním par­tia žien, ne­skôr par­tia mla­dých cha­la­nov. A vedľa mňa se­dia dvaja muži v ob­leku a za nimi dievča, ktoré ne­us­tále po­zerá do te­le­fónu. Rôzne tváre, rôzne telá ale všetci mali niečo spo­ločné, zvyk. Ako som tam se­dela, moju my­seľ za­pla­vo­vali otázky. Kedy naňho pre­sta­neš mys­lieť? Ne­príde, pre­staň naňho ko­nečne ča­kať. 

Môj brat bol vo vzťahu, kde boli hádky na den­nom po­riadku. Mne láska uká­zala svoj chr­bát. Kri­ti­zo­vala a zá­ro­veň som ob­di­vo­vala môjho brata zato, ako do­káže vy­dr­žať v ne­us­tá­lom strese z toho, či robí dobre, keď je vo vzťahu, kde je stále po­chmúrne. A pri tomto po­zo­ro­vaní som ne­stihla za­re­gis­tro­vať, že ja sa nie­koľko ro­kov to­čím v tom is­tom. Na­stú­pila som na ko­lo­toč, kto­rého jazdu už veľmi dobre po­znám. Točím sa a je mi zle. Je mi na vra­ca­nie, chcem z neho vy­stú­piť a v du­chu pro­sím, aby sa tá jazda skon­čila. Všetko sa raz skončí a táto cesta bude mať tiež svoj ko­niec.

No príde ďal­šia mož­nosť, kedy mô­žem za­pla­tiť za lís­tok a ja to vy­uži­jem. Viem, do čoho idem. Opäť mi bude zle, no sna­žím sa ten ad­re­na­lín pre­me­niť na niečo pekné, čo vo mne vy­volá ra­dosť a smiech. Keď ti po­vie, že o teba ne­stojí, zbaľ si všetko, čo máš a odíď. Tak ako si zvyk­neš na teplo cez leto, či na sneh v zime, zvyk­neš si aj nato, že ten koho si ty mi­lo­vala, ti ne­môže dať, to čo vo vzťahu na­ozaj po­tre­bu­ješ. A čo sa stalo v mi­nu­losti, tam aj ostane. Možno na stole nie­kde v ka­viarni, kde ste pre­be­rali všetky možné témy,  možno v aute, nie­kde v lese, keď ste boli ti­cho a ne­pot­re­bo­vali ste zby­točne plyt­vať slo­vami. A možno nie­kde v te­le­fo­náte, ktorý ne­bol až taký súrny, len ste sa chceli na­vzá­jom po­čuť.

Na­ro­dila si sa sama, tak prečo by si mala pla­kať te­raz, že ťa nie­kto opus­til? Že ti nie­kto ne­opä­to­val lásku? A čo je vlastne láska? Ur­čite to nie je miesto, kde si ty hlavný lí­der ce­lého dia­nia a druhá strana sa s te­bou ve­zie.

Som se­bec, keď po­viem, že chcem byť sama a mys­lím len na seba? Ak to ub­líži dru­hej strane, áno. Ak sa to týka iba mňa, roz­hodne nie. A čo zna­mená, keď za­svä­tím celý ži­vot ne­správ­nej osobe? Láska? Na za­čiatku možno. Ne­skôr je to zvyk.

Komentáre