Opäť meš­kám, sna­žím sa do­be­hnúť na­čas do miest­neho di­vadla, kde ma už ne­doč­kavo čaká ka­ma­rátka. Tým, že som zvykla pra­co­vať v di­vadle som do­ko­nale po­znala re­per­toár hier a ve­dela som, ktoré hry pat­ria me­dzi tie lep­šie. Po­náh­ľa­júc som akosi pre­stala vní­mať ten chaos na okolí a vní­mala som len ten čas, ktorý ma mo­ti­vo­val k tomu, aby som ne­meš­kala viac ako de­sať mi­nút. Po ceste som si ešte rýchlo vy­z­dvihla kávu v miest­nej ka­viarni, aby som ne­zas­pala a zrazu som bola ako pa­ra­ly­zo­vaná.

Bol tam. Stál na dru­hej strane ulice. S ňou! Ve­no­val jej tak nád­herný úsmev, akého som sa ja ni­kdy ne­doč­kala. Sna­žila som sa krá­čať tak rýchlo a ne­vi­di­teľne ako sa len dalo. Tak­mer som ne­dý­chala a mod­liac som dú­fala, že si ma ne­všimnú, keď tu zrazu za­kri­čala moje meno. Celá spo­tená a bez dy­chu som sa oto­čila s tým zná­mym fa­loš­ným úsme­vom, že je všetko v po­riadku. Cí­tila som, že môj vý­raz tváre dáva jasne na­javo – čo  do­pekla odo mňa chceš? Nič sa ne­zme­nilo! V mo­jej hlave bol veľký vý­buch ne­ve­dela som sa sú­stre­diť a tak som sa len usmie­vala. Boli to ľu­dia, ktorí mi ub­lí­žili asi naj­viac. Ona si to ná­ramne uží­vala a jasne mi dala na­javo, že rado sa stalo, za tento trápny a po­ni­žu­júci oka­mih. S chlad­ným ges­tom a mi­mi­kou mi uká­zala, aká som nula, šváb, ktorý by ne­mal byť sú­čas­ťou tohto ves­míru a bolo hneď jasné, že som proti nej ne­mala žiadnu šancu. Čo som mohla ča­kať, jej som sa predsa vy­rov­nať ne­mohla, as­poň nie po vi­zu­ál­nej stránke. Bola na­ozaj do­ko­nalá, nád­herná! Dala by sa pri­rov­nať k sa­ta­novi z Vic­to­rie Sec­ret, ale prob­lém bol, že z vnútra bola vy­sc­hnutá ako zhnité ja­blko, ktoré po­maly, ale isto vy­žie­ral čer­vík. zdroj: unsp­lash.com

Stáli sme tam, sna­žiac nad­via­zať  prázdnu kon­ver­zá­ciu plnú prázd­nych po­hľa­dov. Pre­padla ma tak veľká agó­nia, akú som ešte ni­kdy ne­za­žila. Stála som tam ako soľný stĺp po­kú­ša­júc ne­nad­vä­zo­vať prí­liš očný kon­takt, pre­tože po­tom nie som schopná triezvo uva­žo­vať. Za kaž­dým, keď sa na mňa po­zerá spô­so­buje mi tu známu trýz­nivú bo­lesť a na­vo­dzuje mi opäť ten po­cit zra­ni­teľ­nosti. Predo mnou stojí člo­vek, ktorý mi tak veľmi ub­lí­žil, že to ne­do­ká­žem ani slo­vami opí­sať. Vy­tr­hol mi srdce z hrude a nie­kam ďa­leko ho od­ho­dil. To práz­dno, tá hl­boká diera na duši, ktorú ne­do­ká­žem ni­čím za­pl­niť.  Bo­ju­jem so se­bou sna­žiac sa im uká­zať, že je to za mnou. Šep­kám si v du­chu, predsa ne­bu­deš pla­kať kvôli ta­kému hlu­pá­kovi. Ne­vy­ro­nila si už kvôli nemu dosť sĺz? Ne­smiem sa rozp­la­kať. Ne­smiem! Ne­smiem im uká­zať, že ešte stále som sa cez to ne­pre­niesla.

Vďaka nemu nie som schopná mi­lo­vať. Všetku lásku akoby som dala jemu a mne ne­os­talo nič. Stro­hým úsme­vom a str­nu­lým po­sto­jom dá­vam na­javo, že sa po­náh­ľam a ne­mô­žem ostať dl­h­šie. Tak som sa oto­čila a upa­ľo­vala som tak rýchlo ako sa len dalo. Bolo to naj­dl­h­ších päť mi­nút v mo­jom ži­vote. Cí­tila som ako ma pre­pi­chujú po­hľa­dom až kým som ne­zahla za prvý roh. Za­sta­vila som sa a la­pala som po dy­chu. Trvalo to nie­koľko dl­hých se­kúnd, kým som bola opäť schopná sa sku­točne na­dých­nuť. Slzy sa za­čali va­liť a ja ne­schopná som ich ne­do­ká­zala za­sta­viť. Tak som tam len stála, opie­ra­júc sa o stenu bu­dovy a ig­no­ro­vala som po­hľady oko­lo­idú­cich. Uve­do­mila som si, že to nemá cenu takto sa trá­piť, ale ne­ve­dela som to za­sta­viť. Ne­ve­dela som sa zba­viť tej bo­lesti a po­citu viny, ktorý vo mne pre­bý­val. Ni­čilo ma to z vnútra.

Moje telo bolo ako hu­ri­kán, ktorý stále krúži a ne­do­káže sa za­sta­viť. Z myš­lien­ko­vého po­chodu ma vy­tr­hol až na­lie­ha­júci tón na mo­jom te­le­fóne, ktorý mi pri­po­me­nul, že by som mala už dávno se­dieť v di­vadle na pred­sta­vení.

Komentáre