Opäť meškám, snažím sa dobehnúť načas do miestneho divadla, kde ma už nedočkavo čaká kamarátka. Tým, že som zvykla pracovať v divadle som dokonale poznala repertoár hier a vedela som, ktoré hry patria medzi tie lepšie. Ponáhľajúc som akosi prestala vnímať ten chaos na okolí a vnímala som len ten čas, ktorý ma motivoval k tomu, aby som nemeškala viac ako desať minút. Po ceste som si ešte rýchlo vyzdvihla kávu v miestnej kaviarni, aby som nezaspala a zrazu som bola ako paralyzovaná.

Bol tam. Stál na druhej strane ulice. S ňou! Venoval jej tak nádherný úsmev, akého som sa ja nikdy nedočkala. Snažila som sa kráčať tak rýchlo a neviditeľne ako sa len dalo. Takmer som nedýchala a modliac som dúfala, že si ma nevšimnú, keď tu zrazu zakričala moje meno. Celá spotená a bez dychu som sa otočila s tým známym falošným úsmevom, že je všetko v poriadku. Cítila som, že môj výraz tváre dáva jasne najavo – čo  dopekla odo mňa chceš? Nič sa nezmenilo! V mojej hlave bol veľký výbuch nevedela som sa sústrediť a tak som sa len usmievala. Boli to ľudia, ktorí mi ublížili asi najviac. Ona si to náramne užívala a jasne mi dala najavo, že rado sa stalo, za tento trápny a ponižujúci okamih. S chladným gestom a mimikou mi ukázala, aká som nula, šváb, ktorý by nemal byť súčasťou tohto vesmíru a bolo hneď jasné, že som proti nej nemala žiadnu šancu. Čo som mohla čakať, jej som sa predsa vyrovnať nemohla, aspoň nie po vizuálnej stránke. Bola naozaj dokonalá, nádherná! Dala by sa prirovnať k satanovi z Victorie Secret, ale problém bol, že z vnútra bola vyschnutá ako zhnité jablko, ktoré pomaly, ale isto vyžieral červík.zdroj: unsplash.com

Stáli sme tam, snažiac nadviazať  prázdnu konverzáciu plnú prázdnych pohľadov. Prepadla ma tak veľká agónia, akú som ešte nikdy nezažila. Stála som tam ako soľný stĺp pokúšajúc nenadväzovať príliš očný kontakt, pretože potom nie som schopná triezvo uvažovať. Za každým, keď sa na mňa pozerá spôsobuje mi tu známu trýznivú bolesť a navodzuje mi opäť ten pocit zraniteľnosti. Predo mnou stojí človek, ktorý mi tak veľmi ublížil, že to nedokážem ani slovami opísať. Vytrhol mi srdce z hrude a niekam ďaleko ho odhodil. To prázdno, tá hlboká diera na duši, ktorú nedokážem ničím zaplniť.  Bojujem so sebou snažiac sa im ukázať, že je to za mnou. Šepkám si v duchu, predsa nebudeš plakať kvôli takému hlupákovi. Nevyronila si už kvôli nemu dosť sĺz? Nesmiem sa rozplakať. Nesmiem! Nesmiem im ukázať, že ešte stále som sa cez to nepreniesla.

Vďaka nemu nie som schopná milovať. Všetku lásku akoby som dala jemu a mne neostalo nič. Strohým úsmevom a strnulým postojom dávam najavo, že sa ponáhľam a nemôžem ostať dlhšie. Tak som sa otočila a upaľovala som tak rýchlo ako sa len dalo. Bolo to najdlhších päť minút v mojom živote. Cítila som ako ma prepichujú pohľadom až kým som nezahla za prvý roh. Zastavila som sa a lapala som po dychu. Trvalo to niekoľko dlhých sekúnd, kým som bola opäť schopná sa skutočne nadýchnuť. Slzy sa začali valiť a ja neschopná som ich nedokázala zastaviť. Tak som tam len stála, opierajúc sa o stenu budovy a ignorovala som pohľady okoloidúcich. Uvedomila som si, že to nemá cenu takto sa trápiť, ale nevedela som to zastaviť. Nevedela som sa zbaviť tej bolesti a pocitu viny, ktorý vo mne prebýval. Ničilo ma to z vnútra.

Moje telo bolo ako hurikán, ktorý stále krúži a nedokáže sa zastaviť. Z myšlienkového pochodu ma vytrhol až naliehajúci tón na mojom telefóne, ktorý mi pripomenul, že by som mala už dávno sedieť v divadle na predstavení.