Najprv si jej na­pí­sal a na­pí­sal si jej aj svoje plány.

Spý­tal si sa na otázky, na ktoré si chcel ve­dieť od­po­veď.

Ďa­ko­val si všet­kému, čo uro­bila.

Te­šil si sa na ňu.

A chcel si ju okolo seba.

Vá­žil si si ju.

Chý­bala ti, keď od­išla. Ke­dysi bý­vala každá tvoja myš­lienka upria­mená na ňu.

A za­kaž­dým ťa po­te­šila SMS od nej po­čas ruš­ného dňa.

Vra­vel si, že ju mi­lu­ješ a vtedy si to mys­lel úp­rimne.

Mys­lel si si, aké máš veľké šťas­tie.

unsp­lash.com

A nie­kde po tejto va­šej ceste, si od nej za­čal oča­ká­vať veci.

Po­tom si ro­bil veci, nie preto, že to tak cí­tiš, ale preto že to mu­síš.

Po­ve­dal si jej kam, a ona tam prišla.

Ale ty si tam ne­bol. Zru­šil si to.

Pre­tože sa náhle jej láska a jej prí­tom­nosť stali pre teba ne­po­hodl­nými. Ale spý­tal si sa nie­kedy, ako sa cíti ona?

Za­sta­vil si tú od­po­veď.

A z lásky sa pre­šlo na zmä­tok.

Všetko sa stalo oča­ká­va­ním, na­miesto oce­ne­nia.

Ča­kala na tvoj po­zdrav, ale bála sa tvojho zbo­hom. Chcela o tom všet­kom ho­vo­riť, ale ni­kdy nech­cela po­čuť klam­stvá.

Mi­lo­val si ju. Vtedy.

No bola to láska su­chá a ne­bolo tam nič, čo si by si cí­til.

A ona cí­tila vinu za všetko.

Prav­dou bolo, že ti to uľah­čila.

Od­išla.

Takže si sa pre­stal po­kú­šať a sna­žiť.

Za­sta­vila niečo, čo po­tre­bo­vala aj ona aj ty.

A zrazu … zrazu ste boli známi cu­dzinci, ktorí sa obá­vajú, že ak uro­bia ne­jaký krok, spadnú znova do toho.

Bol si chy­tený me­dzi dr­ža­ním mi­nu­losti a ob­ja­vo­va­ním bu­dúc­nosti.

Prav­dou však bolo, že si si ne­ve­del vy­brať. Alebo si si už vy­bral. No nie ju. 

unsp­lash.com

A ona ťa stále mi­lo­vala.

Ona by si stále vy­brala teba, keby mohla.

Roz­bil si ju. Na mi­lión kús­kov.

Pre­tože v pre­pl­ne­nej miest­nosti, kde sa cí­tila sama, ne­vi­di­teľná a prázdna, pa­dali kúsky jej srdca na zem, za­chy­tila okom cu­dzinca, kto­rého nie­kedy tak dô­verne po­znala. No te­raz bol s inou že­nou.

Mal si tú dr­zosť opý­tať sa jej, či jej to ne­vadí. Pravda bola, že jej to va­dilo.

Ale ona za­vr­tela hla­vou, pre­tože ve­dela, že ne­do­káže udr­žať niečo, čo sa vy­tra­tilo.

A toto po­sledné zbo­hom, bolo na­hra­dené no­vým po­zdra­vom.

Pre­tože každý ko­niec je za­čia­tok nie­čoho no­vého.

Komentáre